Letný pobyt v prírode. Vybavte sa na prechádzku, výlet či dovolenku v našej letnej sekcii.
Sortiment

Nerez

Nehrdzavejúca oceľ (slangovo nerez, nerezová oceľ alebo nehrdzavejúca oceľ) je vysokolegovaná oceľ so zvýšenou odolnosťou voči chemickej aj elektrochemickej korózii. Korózna odolnosť je založená na schopnosti tzv. pasivácie povrchu železa.

Aj keď je pasivita nehrdzavejúcej ocele voči celkovej korózii dosiahnutá v mnohých prostrediach, možno sa stretnúť v rôznych špecifických prostrediach so vznikom rôznych lokálnych druhov korózie - štrbinovou, bodovou, medzikryštalickou a koróznym praskaním. Preto sa okrem chrómu používajú aj ďalšie prvky, ktoré zvyšujú koróznu odolnosť pre daný typ korózie.

Nehrdzavejúce ocele možno rozdeliť podľa chemického zloženia a štruktúry do troch základných skupín: feritické, martenzitické, austenitické ocele a tzv. prechodové skupiny feriticko-austenitické, martenziticko-austenitické a poloferitické ocele. Hoci nehrdzavejúce ocele obsahujú vysoké množstvo legúr, 12 až 30% chrómu, až 30% niklu alebo do 24% mangánu a ďalších, vždy sa jedná o zliatinu uhlíka s železom, tj. oceľ. Použitie nehrdzavejúcich ocelí je široké, od chemického a potravinárskeho priemyslu, cez automobilový priemysel, v stavebníctve aj ako architektonický materiál, pri výrobe lodí atď.

Prvá duplexová nehrdzavejúca oceľ bola vyvinutá pre papierenský priemysel vo Švédsku okolo roku 1930. Až v 40. rokoch boli pochopené metalurgické procesy a v päťdesiatych rokoch štandardizované. Ďalším významným skokom bolo kyslíkovo-argónové dekarbonizovanie ocelí na konci 60. rokov, ktoré umožnilo výrobu nízkouhlíkových ocelí s regulovaným množstvom dusíka. Od 70. rokov dochádza k výrobe vysoko kvalitných ocelí a super- nehrdzavejúcich ocelí, napr. superferitických s vynikajúcou koróznou odolnosťou alebo superduplexných ocelí s výbornou korozivzdornosťou a zároveň dobrou zvariteľnosťou.

Nehrdzavejúca oceľ je vysokolegovaná oceľ so zvýšenou odolnosťou voči chemickej aj elektrochemickej korózii. Korózna odolnosť je založená na schopnosti tzv. pasivácie povrchu železa. Veľmi tenká vrstva oxidov (5 × 10-6 mm [26], 1-2 x 10-6 mm) sa vytvorí reakciou s okolitým prostredím. Pasivity možné dosiahnuť už pri obsahu nad 13 hm. % resp. nad 12 hm. % resp. nad 10,5% chrómu v tuhom roztoku, pri ktorom sa na povrchu vytvorí vrstva oxidu chromitého. To však neplatí pre vysokokorózivne prostredí ako sú kyselina chlorovodíková alebo kyselina sírová. Aj keď je pasivita nehrdzavejúcej ocele voči celkovej korózii dosiahnutá v mnohých prostrediach, možno sa stretnúť v rôznych špecifických prostrediach so vznikom rôznych lokálnych druhov korózie - štrbinovou, bodovou, medzikryštalickou a koróznym praskáním.Proto sa okrem chrómu používajú aj ďalšie prvky, ktoré zvyšujú koróznu odolnosť pre daný typ korózie, napr. nikel, molybdén, a i.

Pre získanie odhadu štruktúry nehrdzavejúcej chróm-niklovej ocele sa používa Shaefflerův a De Longův diagram. Tento binárny diagram ukazuje vplyvy feritotvorných prvkov ekvivalentom %Creq a austenitotvorných prvkov ekvivalentom %Nieq na výslednú štruktúru ocele.