Pojem eloxovanie znamená absolútne to isté, čo pojem anodizácia (sú plne zameniteľné) a v oboch prípadoch ide o určitú chemicko-tepelnú formu povrchovej úpravy predmetov vyrábaných z hliníka. Doslova celá skratka znamená: ELectrolytická OXidácia hliníka. Fyzicky a chemicky potom ide o vytvorenie špeciálnej ďalšej vrstvy oxidu hliníka priamo na povrchu hliníka.
Dôvod, prečo k eloxovaniu dochádza, je prostý - keď dôjde k tomuto typu úpravy povrchu hliníka, vrstva už ďalej neoxiduje a tým paradoxne svojou oxidáciou chráni pred ďalšou oxidáciou hliník, čo je pod ňou. Eloxovanie sa dnes používa všade tam, kde je potrebné vlastností hliníka alebo jeho zliatin: našli by sme ho napríklad v automobilovej výrobe (a jej náhradných dieloch), v leteckom priemysle, u bicyklov, ... Prakticky vždy sa ale jedná o miesta, ktoré hliník vystavujú vonkajším podmienkam a tým pádom a logicky aj vzdušnej vlhkosti alebo všeobecne vodnému daždi (hliníkové okná a strechy).
Proces eloxovania je technicky ten sám, ako keď hrdzavie železo (tiež k eloxovaniu dochádza samovoľne), zrovna v prípade hliníka sa ale jedná o proces pre ľudí pozitívnych a nedeštruktívnych. Ide o to, že keď sa ochranná vrstvička oxidu hliníka vytvorí na vonkajšej vrstve kovu, proces korózie/oxidácie už ďalej nepokračuje, ba naopak, hliník pod ňou to aktívne chráni pred oxidáciou taktiež, čím dôjde vo finále k tomu, že je daná vec/produkt perfektne chránená proti bežným poveternostným vplyvom.
Tým ale výhody eloxovania ešte zďaleka nekončí. Tak náhodne, u duralových hliníkových výrobkov eloxovanie nezvýši len ich odolnosť na poveternostné vplyvy, ale dokonca im to zvýši aj oteruvzdornosť danej povrchovej vrstvy. Dôjde tiež k zníženiu elektrickej aj tepelnej vodivosti a členitosti/drsnosti povrchu (to je veľmi užitočné napríklad pri bežnom trieskovom obrábaní, kedy dôjde k eliminácii miniatúrnych trhlín na povrchu materiálu a teda aj navýšeniu mechanickej pevnosti onoho povrchu).
Aj prostá životnosť výrobku je eloxovaním všeobecne radikálne predĺžená. Eloxovaná vrstva sa štandardne pohybuje medzi 0,35 až 125 mikrometre, pričom jej najneskorším maximom je mikrometrov 160. A aby sme nechválili eloxaci len ako čisto praktikou záležitosť - má svoj význam aj estetický: boli ste niekedy v pražskom metre trasy A? Isteže áno, veď kto by nebol! Potom určite poznáte tie hliníkové farebné zdobiace kocky - to je príklad pohľadné eloxace v praxi.
Eloxovaním sa dá úplne bez preháňania aj veľmi dôrazne zvýrazniť povrch predmetu a jeho prípadné zafarbenie (asi najpopulárnejšie je "falošné pozlátenie" a "akoby postriebrenie"). Pričom je dnes bežne možné tieto povrchy ďalej farbiť a u týchto farieb dynamicky meniť ich vlastnosti a parametre podľa potrieb zákazníka alebo podľa nárokov okolitého počasia: ide meniť treba oteruvzdornosť farebného povrchu, priľnavosť farieb, mazivosť farieb, ...
Zďaleka najpopulárnejšou cestou k eloxovaniu povrchu hliníka dnes však určite je použitie elektrického prúdu na strane jednej a roztokov kyselín na tej druhej (kyselina fosforečná, chrómová, sírová, organické kyseliny, ...). Tam stačí materiál/produkt ponoriť a zaviesť prúd - takto sa mimochodom dajú k eloxovaniu využiť aj isté soľné chemické roztoky.
A dodajme si ešte na záver, že existuje trojica základných typov a spôsobov procesu eloxovania, ktoré sa líšia vždy podľa toho, ako silnú ochrannú vrstvu potrebujeme, no a je taktiež pochopiteľne nutné zmeniť pomer zúčastnených látok počas celého onoho procesu elektrické eloxace a to podľa ďalších prípadných pôsobiacich vonkajších faktorov: prúdu, napätia, času, koncentrácie kyselín, ...
Mimochodom, keď dôjde k legovaniu akýchkoľvek hliníkových zliatin niektorými ďalšími prvkami (železo, kremík, sodík, meď, ...), tak je výsledkom nečistá hliníková zliatina. A tá následne zhorší proces eloxace podľa objemu danej prímesi, je teda nutné dať si pozor, o akú zliatinu hliníka prípadne ide.