Puška Mosin-Nagant sprevádzala nielen Rusko (a jeho neskoršieho nástupcu Sovietsky zväz) naprieč množstvom historických udalostí. Bola pri rusko-japonskej vojne, prvej svetovej vojne, zimnej vojne a uznaní sa dočkala aj v rámci druhej svetovej vojny. Vďaka svojej jednoduchej a spoľahlivej konštrukcii si pušku obľúbilo veľké množstvo vojakov aj zberateľov.
Zastaraný Berdan
Príbeh legendárnej pušky Mosin-Nagant sa začal písať už mnoho rokov pred jej oficiálnym vznikom počas rusko-tureckej vojny. Táto vojna, ktorá prebiehala v rokoch 1877 až 1878, prispela veľkým dielom pri vývoji tejto legendy. Napriek tomu, že konflikt zúril iba rok, ruskí vojaci si dobre uvedomovali, že čo sa týka kvality a efektivity pušiek, ťahajú za kratší koniec.
Vyzbrojení zastaranými jednorannými puškami Berdan sa na bojisku mohli len ťažko vyrovnať tureckým vojakom s modernejšími puškami Winchester. Rýchle a výkonné opakovačky Winchester tak ťažkopádne pušky Berdan zatienili takmer vo všetkých ohľadoch. Velitelia si túto mrzutú skutočnosť dobre uvedomovali, a preto pochopiteľne vznikla myšlienka na prezbrojenie a vývoj úplne novej pušky, ktorá by lepšie vyhovovala potrebám moderného bojiska.
Prvé krôčiky
Neuspokojivá situácia viedla v roku 1882 k vytvoreniu špeciálnej komisie, ktorá mala nájsť vhodného nástupcu pušiek Berdan. Komisia skúmala zahraničné aj domáce konštrukcie, ale niekoľko rokov sa nedarilo nájsť modernú pušku, ktorá by ruským vojakom zaistila prevahu na bojisku. Situácia sa zmenila až roku 1890, kedy boli komisii predložené tri návrhy konštruktérov: Sergeja Ivanoviča Mosina, belgických zbrojarov Leona a Emila Nagantových a kapitána Zinovjeva. Do užšieho výberu ale postúpili iba návrhy prvých dvoch spomínaných konštrukcií.
Puška Mosin-Nagant je nástupca zastaranej pušky Berdan.
Mosin alebo Nagant?
Komisii sa páčil predovšetkým návrh Mosina. Jeho puška bola presná a ľahká, problém bol len so záverom, ktorý bol nedostatočne chránený pred prívalom nečistôt. Šance sa preto chopili bratia Nagantovi, ktorí pušku vylepšili pridaním záklopky na zásobník. Zbraň sa tak stala oveľa spoľahlivejšou. Okrem toho došlo aj k úprave nábojového klipu a podávacej pružiny. Po vyriešení pôrodných problémov už dokončenie a zaradenie pušky Mosin-Nagant do výzbroje nestálo nič v ceste. Teda až na malý súdny zádrhel.
Žaloba na cárskej vlády
Vývoj pušky sa bohužiaľ nezaobišiel bez ďalších nepríjemností. Emil Nagant sa cítil situáciou ohľadom vývoja novej pušky podvedený a domáhal sa rovnakej čiastky, ktorú za vývoj pušky obdržal Mosin. Celkom sa jednalo o 200 000 rubľov (približne 73 miliónov korún), ktoré Mosin získal za svoj prototyp. Cár nakoniec ustúpil a zavedenie pušky Mosin-Nagant už prebehlo bez väčších ťažkostí.
Trojčiarková puška vzor 1891
Kvôli možnému sporu oboch konštruktérov bola puška označená ako trojčiarková puška, čo odkazovalo na jej kaliber. Čiarka je stará ruská miera. Jedna čiarka je 0,1 palca, tri čiarky potom zodpovedajú 0,3 palca. V prevode na milimetre sa tri čiarky rovnajú 7,62 mm. Mosinovo meno sa do názvu zbrane dostalo až roku 1924. Konštruktér Mosin sa tak zavedenia svojho mena do názvu pušky bohužiaľ nedožil. Podobne to bolo aj v prípade Naganta, ktorého meno nebolo v Rusku na označenie pušky použité vôbec.
Výroba v Rusku aj vo Francúzsku
Výroba prvých exemplárov Trojčiarkovej pušky ale neprebiehala iba v Rusku. V decembri 1891 došlo k uzavretiu zmluvy na dodanie 503 750 pušiek francúzskou zbrojovkou v Chatellerault. V Rusku sa potom puška vyrábala v zbrojovkách v Tule, Iževsku a Sestrorecku. Ruské továrne od roku 1893 do roku 1896 vyrobili celkom 1,4 milióna kusov pušiek Mosin-Nagant.
Mosin-Nagant vzor 1891 pechotný
Ide o úplne prvú verziu zbrane, ktorú používala pechota. Vzor 1891 bol vyrobený v kalibru 7,62 mm, ktorý je pochopiteľne nemenný aj pre jeho neskoršie modely. Zásobník je pevný a neodnímateľný s kapacitou na 5 nábojov. Na nabitie zbrane mohli vojaci použiť ako nábojové pásky, tak aj nabíjanie po jednotlivých nábojoch. Mosin mal manuálnu poistku, maticu záveru bolo možné uzamknúť vytiahnutím a pootočením o štvrť otáčky. Veľký dôraz bol kladený na čo najväčšiu jednoduchosť konštrukcie. Mechanizmus sa preto skladá zo 7 dielov, spúšť z iba 3.
Technické parametre pechotnej verzie pušky:
- Úsťová rýchlosť: 620 m/s
- Celková dĺžka: 1306 mm (bez bodáka), 1734 mm (so vztýčeným bodákom)
- Dĺžka hlavne: 800 mm
- Hmotnosť: 3,99 kg (bez bodáka), 4,3 kg (s bodákom)
Mosin-Nagant vzor 1891/30
Ide o najznámejšiu verziu pušky, ktorá vychádzala z dragúnskej verzie. Pre zaujímavosť prinášame porovnanie s pôvodnou puškou.
Technické parametre vzor 1891/30:
- Úsťová rýchlosť: 865 m/s
- Celková dĺžka: 1232 mm (bez bodáka), 1660 mm (so vztýčeným bodákom)
- Dĺžka hlavne: 729 mm
- Hmotnosť: 4,0 kg (bez bodáka), 4,5 kg (s bodákom)
Každá je trochu iná
Veľké množstvo rozdielnych variantov pušky Mosin-Nagant dokladá, aká dôležitá pre Rusko a potom Sovietsky zväz bola. Bezpochyby sa jedná o ruskú vlajkovú loď na poli opakovacích pušiek. Pre odlišné potreby jednotiek bolo zhotovených niekoľko verzií, ktoré sa líšia napríklad svojou dĺžkou či možnosťou nasadenia bodáka. Najznámejšia verzia pušky vzor 1891/30 bola zhotovená aj v prevedení pre ostreľovače s puškohľadmi PE (4x zväčšenie) a PU (3,5x zväčšenie).
- puška Mosin-Nagant vzor 1891 - pechotná, dragúnska, kozácka
- karabína Mosin-Nagant vzor 1907
- puška Mosin-Nagant vzor 1891/10
- karabína Mosin-Nagant vzor 1910
- puška Mosin-Nagant vzor 1891/30
- ostreľovačská puška Mosin-Nagant vzor 1891/30
- karabína Mosin-Nagant vzor 1938
- karabína Mosin-Nagant vzor 1944
- karabína Mosin-Nagant vzor 1891/59
Puška Mosin-Nagant bola vyrobená v mnohých verziách.
Rusko-japonská vojna
Od 8. februára 1904 do 5. septembra 1905 podstúpila puška Mosin-Nagant vzor 1891 svoj prvý rozsiahlejší krst ohňom. V tomto období zúrila rusko-japonská vojna. Cárske Rusko a Japonské cisárstvo vzájomne súperili o nadvládu nad Mandžuskom a Kórejským polostrovom. Do tejto vojny zasiahlo celkom 3,8 milióna kusov pušiek vzor 1891, ktoré zmerali sily so svojimi japonskými náprotivkami. Cárske Rusko bolo síce v konflikte porazené, novo zavedená puška ale vyšla z vojny veľmi dobre. Vojaci si ju pochvaľovali a hodnotili ju lepšie ako jej japonský náprotivok - Arisaku.
Prvá svetová vojna
O necelých 9 rokov neskôr sa puška Mosin-Nagant zapojila do jedného z najväčších vojnových konfliktov v modernej histórii. Príchod prvej svetovej vojny zastihol ruské zbrojovky nepripravené. V tom čase bolo v obehu okolo 4 500 000 pušiek Mosin-Nagant, ktoré ale ani zďaleka nemohli pokryť celú potrebu. Ruské velenie sa preto rozhodlo nízke stavy doplniť puškami Winchester a o niečo menej výkonnými japonskými Arisakami. Okrem toho bol podpísaný kontrakt na výrobu pušiek vzor 1891 s americkými výrobcami Remington a Westinghouse, ktorí mali dodať celkom 1 550 000 kusov.
Mosin-Nagant v službách Rakúsko-Uhorska
Rakúska armáda disponovala celým radom koristných zbraní, niektoré bolo možné využiť v ich pôvodnom prevedení, iné bolo nutné upraviť. Inak tomu nebolo ani v prípade pušiek vzor 1891, ktoré boli spočiatku využívané v kalibru 7,62 mm. S ubúdajúcim množstvom munície bolo ale nutné zbrane adaptovať nábojom, ktoré vyrábali rakúske muničné továrne. Celkovo bolo na kalibru 8 mm Mannlicher adaptovaných okolo 45 000 ruských pušiek.
Zimná vojna
Vojna medzi Fínskom a Sovietskym zväzom bola unikátna predovšetkým v tom, že sa puška Mosin-Nagant ocitla na oboch stranách konfliktu. Pušku v období zimnej vojny preslávil predovšetkým Simo Häyhä prezývaný Biela smrť, ktorý používal fínsku verziu pušky bez optiky.
Pušku Mosin-Nagant používal napr. legendárny fínsky ostreľovač Simo Häyhä prezývaný Biela smrť.
Staré železo? Zďaleka nie.
Sovietske velenie malo v pláne nahradiť pušky Mosin-Nagant úplne novými poloautomatickými puškami SVT-40, ktoré mali za cieľ prevziať kontrolu nad bojiskom. Napadnutie Sovietskeho zväzu v rámci operácie Barbarossa ale rovnako ako v prípade prvej svetovej vojny zastihlo Sovietov z veľkej časti nepripravené. Puška Mosin-Nagant tak opäť hrala dôležitú úlohu vďaka svojej jednoduchosti na výrobu a spoľahlivosť. Pravdepodobne najväčšia pozornosť sa dostala odstreľovacej verzii pušky vzor 1891/30. Tú preslávili sovietski hrdinovia: Vasilij Zajcev, Ljudmila Pavličenková, Ivan Sidorenko a československá Mária Ljalková-Lastovecká.
Vasilij Zajcev
Zajcev sa preslávil svojim húževnatým odporom počas bitky pri Stalingrade, kedy mal počas necelého mesiaca a pol zastreliť 225 vojakov a dôstojníkov Wehrmachtu. V oblasti pôsobil až do januára 1943, kedy ho zasiahol mínometný granát, ktorý mu vážne poškodil zrak. Po úspešnej operácii sa na bojisko vrátil. Okrem bojovej činnosti sa venoval aj výcviku nových ostreľovačov. Za svoje činy dostal 18. decembra 1942 najvyššie vyznamenanie Hrdina Sovietskeho zväzu. O Zajcevových úspechoch počas obrany Stalingradu pojednáva film Nepriateľ pred bránami.
Ljudmila Pavličenková
Ľudmila začala svoju kariéru pod vedením inštruktora Vasilija Kovtuna, s ktorým si pripísala prvé dva zárezy na pažbe. Po rozpustení obrany Odesy putovala Ljudmila do Sevastopoľa. V tom čase mala na konte už 187 zabitých nemeckých aj rumunských vojakov a dôstojníkov. V rámci boja o Sevastopoľ sa tiež stretla s nemeckým ostreľovačom. Okrem ostreľovacích akcií sa ale zúčastnila aj radu prvosledových bojov. Pri jednom z výpadov mala ľahkým guľometom zastreliť desiatku nepriateľských vojakov. Celkom mala Ljudmila 309 potvrdených zásahov, z čoho bolo 36 nepriateľských ostreľovačov. 25. októbra 1943 získala vyznamenanie Hrdina Sovietskeho zväzu. Nemôžeme ale zabudnúť ani na jej úspechy mimo bojového poľa. Ľudmila sa stala prvým občanom ZSSR, ktorý vstúpil do Bieleho domu, kde bola prijatá prezidentom Rooseveltom.
Ostreľovačka Ljudmila Pavličenková mala na konte 309 potvrdených zásahov.
Ivan Sidorenko
Ivan Sidorenko bol nasadený v rámci bojov o Moskvu, kde čiastočne pôsobil ako ostreľovač. Postupne sa začal na ostreľovaciu činnosť špecializovať, jeho úspechy si čoskoro všimlo velenie a vytvorilo okolo neho menšiu operačnú skupinu. Známy je predovšetkým útok, pri ktorom Sidorenkova skupina zničila tank a tri traktory pomocou zápalných striel. Sám Sidorenko bol niekoľkokrát ranený. Najhoršie zranenie prekonal v Estónsku v roku 1944. Toto zranenie ho vyradilo z boja až do konca vojny. 4. júna 1944 bol ostreľovačovi udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu. V rámci bojovej činnosti si pripísal 500 potvrdených zásahov a vycvičil viac ako 250 ostreľovačov. Sidorenko bol najúspešnejším sovietskym ostreľovačom druhej svetovej vojny.
Marie Ljalková-Lastovecká
Rovnako ako v prípade spomínaného sovietskeho tria, s puškou Mosin-Nagant bojovala aj československá občianka Marie Ljalková-Lastovecká. Máriina vojenská kariéra začala 1. marca 1942, kedy nastúpila k náhradnej rote 1. čs. samostatného poľného práporu. Jej nadanie a skvelé výsledky s puškou si všimol nadporučík Jaroš, vďaka ktorému sa dostala do kurzu pre ostreľovačov. Ako ostreľovačka sa zúčastnila bojov pri Sokolovom a následne bola zapojená do oslobodzovacích bojov na Ukrajine. Počet úspešných zásahov je dodnes otázkou sporov. Niektoré zdroje uvádzajú až 30 zabitých nepriateľských vojakov. V roku 2010 bol Márii udelený Rád Bieleho leva II. triedy.
Prejsť do magazínu