Vojna vo Vietname diel 4 - Priebeh, výsledok a následky

Priebeh vojny bol strategickým aj taktickým fiaskom zo strany USA. Pozrieme sa spoločne na taktiku USA zvanú nájdi a znič, aj taktiku ofenzívnej strany. Ďalej sa mrkneme na priebeh vojny ako taký, prezradíme si niečo o prvom väčšom konfliktu medzi USA a NVA. Potom vás vezmem skrze roky vývoja vojny až na horký záver, ktorý je asi tak tragický, ako snaha Francúzska znovu pripojiť Indočínu do svojho koloniálneho portfólia o desiatky rokov skôr. Hneď na začiatku by som rád poznamenal, že táto vojna bola ukážkovou chybou vo vnímaní a riadení vojny zo strany defenzívy. Prečo? To vám prezradím v priebehu článku. Začnime niečím trochu ľahším. Začnime taktikou jednotlivých strán. Môžeme?

NVA a VC

 Vojaci Vietcongu

Už od začiatku konfliktu, kedy sa komunistická strana Severného Vietnamu rozhodla pripojiť Južný Vietnam za pomoci sily, vznikali na juhu Vietnamu ozbrojené zložky. Tieto zložky spadali pod Národný front oslobodenia Južného Vietnamu, osvojili si označenie Vietkong. Tiež Viet Cong, Vietcong, ja budem používať v rámci uľahčenia spojenie VC. Tieto ozbrojené zložky sa skladali prevažne z radových vojakov, ktorí boli cvičení k plošnému boju, ale aj malých regionálnych jednotiek, ktoré boli skôr takým ľudovým odbojom naverbovaným zo strán VC, poťažmo NVA (North Vietnamese Army - armáda Severného Vietnamu).

VC bol spočiatku veľmi zle vyzbrojený, organizovaný, a tak aj jeho vplyv nebol zas tak znateľný ako v neskorších fázach vojny. Potom, čo si Ho Či Min (vodca severnej komunistickej strany) uvedomil vplyv, aký môže VC na priebeh vojny mať, zahájil ich hromadnú podporu pomocou siete chodníkov, ciest a ciest dobre známych ako Ho Či Minova cesta. Tá viedla zo Severného Vietnamu po hraniciach so spriazneným štátmi (Laos a Kambodža) až do južných častí Južného Vietnamu. Putovalo na nej tisícky vojakov a civilistov. Do začiatku vojny sa po nej previezli cca 2 tony materiálu denne. Po roku 1965 sa takmer okamžite toto číslo zdvihlo na neuveriteľných 250 ton denne. 

Niektoré zdroje uvádzajú, že na dĺžku meral chodník až 1600 kilometrov.

Potom, čo sa Severnému Vietnamu nepodarilo zabrať južného suseda pomocou klasickej, frontovej vojny, musela nastať zmena. V polovici šesťdesiatych rokov tak Ho Či Min dáva rozkaz, aby sa južné jednotky (VC a čiastočne aj NVA) sústredili na partizánsku vojnu. Toto rozhodnutie bolo úplne geniálne. Potom, čo boli jednotky NVA zahnané zo strany amerických vojakov späť z centrálnej vysočiny, Ho Či Min si uvedomil, že oveľa lepšie vybavená armáda USA s prísunom technológií aj peňazí nejde poraziť klasickou cestou. Ako sám vyhlásil, pripravil Američanom dlhoročnou krvavú kúpeľ, ktorá mala najväčší vplyv na domácich obyvateľov v USA, ale aj vojakov samotných.

Partizánske taktiky čerpali poradcovia Severného Vietnamu v radoch VC zpríručiek Mao Ce-tunga a ruských partizánov z WW2. Systém je jednoduchý a účinný. Ustupuje sa od veľkých otvorených bojov. Tie sú nahradené malými výpadmi predovšetkým v noci. Do hry sa dostávajú nástražné zariadenia, pasce a ďalšie výmysly. Partizáni boli napríklad schopní urobiť pomerne efektívny výpad na americké jednotky. Takmer okamžite zároveň zahájili ústup, rozdelili sa a stratili vo spriaznených dedinách. Ich obrovskou výhodou bolo, že boli oblečení ako roľníci, skrátka dedinčania. Američania tak mali obrovské problémy s identifikáciou VC.

Tento fakt spolu so zlou morálkou, nedostatkom odpočinku a ďalšími faktormi viedol napríklad k masakru v My-lai.

Táto taktika bola doplnená faktorom, ktorý mal na priebeh vojny kritický vplyv. USA mala skvele vybavené monitorovacie lietadlá. Vďaka tomu bola schopná mapovať terén v neuveriteľných detailoch. To bol samozrejme problém, pretože všetky výcvikové centrá a základne boli v ohrození. Prišiel teda ďalší príkaz, všetko presunúť do podzemia. Vďaka tomu vznikli rozsiahle systémy podzemných chodieb, ktoré umožňovali VC a NVA rýchle a nepozorované presuny. V prípade obkľúčení boli schopní neustále dopĺňať vojakov, zásoby a odvážať zranených. V podzemí sa nachádzali celé základne. Američania neboli schopní tunely preskúmavať vzhľadom k obrovskému počtu nástražných zariadení. Na druhú stranu ani VC a NVA to nemala jednoduché. Zával, jedovatý hmyz a nízke chodby? Ďakujem, nechcem.

 Nákres systémov chodieb, ktorý používal Vietcong

Najrozsiahlejší systém podzemných chodieb bol Cu Chi, iba niekoľko desiatok kilometrov od Saigonu, hlavného mesta Južného Vietnamu. Mal až 320 km.

USA a ich Search and Destroy

Na rozdiel od NVA a VC mala USA oveľa viac peňazí, lepšie technológie, zbrane a vlastne aj všetko ostatné. Do vojny vo Vietname išli s množstvom skúseností a odhodlaním potlačiť šírenie komunizmu. Ich taktika využívala nové, moderné riešenie boja. Prvýkrát v histórii tak bolinasadené bojové vrtuľníky, čo do tej doby nemalo nikde inde obdobu. Letka až desiatok vrtuľníkov bola schopná naraz vysadiť aj šesťkrát viac vojakov na ľubovoľné miesto. Vrtuľníky predstavovali taktickú prevahu nad nepriateľom. Podobne ako systémy tunelov, aj vrtuľníky dodávali neustále zásoby, novú bojovú silu a odvážali ranených. Mohli byť tiež vyzbrojené, vďaka čomu dokázali poskytnúť aj podpornú paľbu.

Ďalšou výhodou bolo nasadenie letectva. Úplne jednoznačne si USA okamžite získala nadvládu nad vzdušným priestorom. Bojové bombardéry, strategické bombardéry, stíhacie lietadlá. Obloha bola skrátka ich. Keďže sa nepriatelia sťahovali do bažín a nepreniknuteľných lesov, bolo bombardovanie absolútne nevyhnutnou súčasťou taktiky. Plošné využívanie Agent Orange a Napalmu ničilo rozsiahle porasty. Agent Blue potom úrodu ryže.

Podľa niektorých zdrojov bolo len na Ho Či Minovu cestu zhodených dvakrát viac bômb než na Nemecko v období WW2. Rovnako ju nedokázali prerušiť.

Potom, čo sa VC uchýlil k partizánskej vojne, nedokázala USA dostatočne reagovať. Nočné výpady nepriateľa odnikiaľ. Hlbokomorské zariadenia na každom kroku, slepé systémy chodieb, z ktorých sa vojaci nevracali. To na morálke moc nepridalo. Taktika sa zmenila na plánované patrolydo džunglí a dedín, kedy vojaci hľadali pohyb a základne nepriateľov. Občas boli tieto patroly úspešné. Väčšinou však viedli k stratám na životoch či už zo strany VC, alebo nástražných zariadení, ktorým sa v nasledujúcej sekcii budem okrajovo venovať. Jednotky boli veľmi demoralizované. Väčšinou totiž len označili oblasť, o ktorú sa postaralo delostrelectvo, alebo letectvo. Prečo kvôli tomu umierať, že?

Najväčší problém bol za mňa vo vnímaní taktiky. Za druhej svetovej vojny nebolo územie dobyté, kým na neho nevkročila noha vojaka. Vojaci vedeli, kam musí dôjsť a že je kam sa stiahnuť. Vnímanie zo strán veliteľov USA bolo však vo Vietname trochu iné. Keď bol počet mŕtvych Američanov menší, než počet padlých VC a NVA, bol to úspech. Často sa tak pomocou vrtuľníkov dostali na miesto odporu, zahnali nepriateľa a vrátili sa vrtuľníkmi späť. Čo myslíte, že nastalo? Nepriatelia si bez boja obsadili územie zase späť. Nezdá sa vám to tiež postavené na hlavu? Túto taktiku nazvali Nájdi a znič.

Smrť vidí všetko, ale my ju nie

 Jedna z najobávanejších nástražných pascí - bambusová bomba

Než sa dostanem k priebehu vojny ako takej, rád by som venoval pár riadkov nástražným zariadením, ktoré sú podľa mňa jedným z hlavných dôvodov straty morálky jednotiek USA. Len si to predstavte: Idete v zástupe, pred vami pointman, ktorý zrazu zavadí o drôt. Ihneď nasleduje výbuch a sny na bezpečný návrat na základňu sú tie tam. Toto sú niektoré z pascí, ktoré som zistil najhroznejšími:

Punji sticks

Táto pasca patrila k jedným z najhroznejších. Do hlbokej diery sa nastražili ostré špicaté polená hrotmi smerom nahor. Hroty sa navyše potierali fekáliami, aby tak nespôsobili len zranenie, ale aj infekciu. Jama sa následne prekryla okolitým porastom, aby splynula. Asi si dokážeme predstaviť, čo sa stalo, ak niekto do pasce šliapol.

Plechovková bomba

Úplne primitívne zariadenia, ktoré boli používané veľmi frekventovane. Na granát sa priviazal nástražný drôt, ktorý sa napol cez chodník. Granát sa umiestnil do plechovky napríklad od kukurice a odistil prstýnkovou poistkou. Tak zostala zaistená len dlaňová poistka, ktorá sa opierala o vnútornú stranu plechovky. Ak niekde zavadil o nástražný drôt, vytiahol odistený granát z plechovky. Ten do troch sekúnd explodoval.

Nášľapný náboj

Keďže často nebol dostatok min, uchyľovali sa partizánske jednotky k jednoduchším riešením. Do kusu bambusu umiestnili náboj (brokový, pištoľový, puškový, ...), vyhĺbili malú dieru, na ktorej dno položili drevenú doštičku s kusom klinca. Náboj v bambusu položili zápalkou priamo na klinec a dieru zakryli. Ak niekto do diery šliapol, narazil zápalku priamo na klinec, vďaka čomu náboj explodoval a vystrelil priamo do nohy obete.

Bambusový bič

Veľmi nebezpečné zariadenie, ktoré spoliehalo na energiu napruženého kusu bambusu. Jeden jeho koniec bol priviazaný na strom a na druhý boli prišrubovane špicaté palice. Bambus sa napružil a zaistil. Po prerušení nástražného drôtu došlo kuvoľneniu napruženého bambusu, ktorý s obrovskou kinetickou energiou vymrštil proti vojakovi. Zvyšok si každý domyslí.

Bambusová bomba

Všetky pasce boli hrozné, ale jedna je za mňa vôbec najstrašnejšia. Je to práve bambusová bomba. Výbušnina alebo granát boli spolu s ostrých bambusových odrezkov zabalené do tvaru lopty. Ten bol zavesený do stromov tak, aby nebol vidieť. Po prerušení drôtu spadla bomba priamo medzi jednotku. Navyše bola priviazaná tak, aby po dopade bola cca meter nad zemou. Nasledoval výbuch.

Väčšina nástražných zariadení a pascí nemala slúžiť na elimináciu celej jednotky. Partizáni moc dobre vedeli, že to nie je potrebné. Namiesto toho zranili jedného či dvoch vojakov. Zvyšok patroly sa tak musel stiahnuť späť na základňu.

Nádej rýchleho konca a prvý konflikt

Prejdime teraz na hlavnú tému tohto článku, a to síce vývoj a koniec vojny. Aby sme sa dostali do patričnej nálady, skúsim vám načrtnúť, ako vlastne situácia vyzerala a aká panovala atmosféra.

Predstavte si, že žijete v roku 1964. Druhá svetová vojna je ďaleko za vami, o Kórei sa hovorí už len občas. Zažívate zlaté šesťdesiate roky, ktoré sú vlastne prvým desaťročím bez ozbrojeného konfliktu. Je tu však jeden strašiak, ktorý ako kiahne rozsiali komunistické ruské jednotky na územiach, ktoré oslobodili od Nemcov, ale aj mnohých ďalších. Komunizmus stále silnie. Posledný odboj proti komunizmu, vojna v Kórei, je ďaleko za vami, ale teraz vyvstáva nový problém. V ďaleko vzdialenom Vietname, ktorý je od päťdesiatych rokov rozdelený na dve časti sa atmosféra stále neupokojila a komunistický sever prahne po demokratickom juhu. Ako tomu tak býva, to USA nemôže dopustiť. Sú tak pripravení zabrániť šíreniu komunizmu za každú cenu, čo sa im bohužiaľ vypomstí v nasledujúcich deviatich rokoch viac ako päťdesiat tisíckrát.

Techniku a vojenských poradcov, ktorých bolo v roku 1964 vo Vietname viac ako 16 tisíc, nasleduje po provokáciách plné nasadenie amerických síl. Tí však absolútne nevedia, do čoho idú. Neznesiteľné horúčavy, jedovaté hady, hmyz a nepriateľ, ktorý nemá v úmysle hrať podľa ich pravidiel.

Medzitým sa severovietnamské jednotky NVA chystajú rýchlo skončiť vojnu a tak 11. mája začínajú útok na juhovietnamské jednotky v provincii Phuoc Long. Rýchlo je decimujú a chystajú sa pokračovať na juh, kde leží hlavné mesto Južného Vietnamu - Saigon. Ich veľkou chybou bol predpoklad, že sa americké jednotky nebudú do konfliktu zapájať. To sa samozrejme nestalo. Veľmi šikovne vyslala Americká armáda jednotky k centrálnej vysočine, kde sa nachádzalo veľké množstvo partizánov. NVA tak musela s ofenzívou prestať a stiahnuť sa. Hlavný údel hrala nová taktika, ktorá spoliehala na 1. jazdnú divíziu, ktorá mala nasadených 440 vrtuľníkov. Jednalo sa o prvú takúto jednotku na svete. Po príchode správy, ktorá tvrdila, že veľké množstvo jednotiek NVA sa sťahuje ku kambodžskej hranici, bola 7. kavaléria vyslaná preskúmať údolie, ktoré sa o niekoľko dní neskôr vpíše do dejín. Prichádza prvý veľký konflikt vojny vo Vietname.

Plukovník Moor a jeho statoční

 Označenie perimetra pri konflikte v údolí la Drang

Dňa 16. novembra 1965 po zistení približnej lokácie nepriateľov blízkosti údolia Ia Drang sú dva prápory 7. kavalérie pod velením plukovníka Moora vyslané, aby pomocou novej taktiky (Nájdi a znič) vyhnali nepriateľov z úkrytov. Po delostreleckom a leteckom bombardovaní nasleduje výsadok vojakov. Prvýkrát v histórii boli použité vrtuľníky v tak veľkom meradle na účely taktického presunu vojakov priamo na bojové pole. Prvých 75 vojakov, ktorí vkročili na pôdu centrálnej vysočiny, čakalo nepríjemné prekvapenie. Chvíľu po pristátí zadržali severovietnamského vojaka, ktorý im oznámil nepríjemnú novinu. Zhruba dva kilometre od pristávacej zóny bol v hore Chu Pong systém tunelov, ktorý slúžil ako základňa pre celý pluk NVA. Viac ako 1600 vojakov. Američanov bolo celkovo 450.

Po chvíľke sa jednotky americkej siedmej kavalérie dostávajú do krížovej paľby, ktorá prichádza zo všetkých smerov. Plukovník Moore dáva rozkaz, držať pristávaciu zónu X-Ray za každú cenu. Ak by totiž zóna nebola bezpečná, vrtuľníky by museli prerušiť svoju podporu a vojaci by s najväčšou pravdepodobnosťou padli do jedného. Boje pokračovali aj v noci, kedy sa jednotky NVA snažili preraziť k pristávacej zóne.

 Nočná hliadka pri zóne X-Ray

17. novembra sa zdá, že útoky NVA silnia a plukovník Moore hlási do vysielačky kód: "Zlomený šíp". Tento kód znamená, že americké sily podliehajú a žiadajú o okamžitú vzdušnú podporu. Nastalo peklo. Každý vrtuľník, stíhačka aj bombardér v aktívnej doletovej vzdialenosti sa zniesol nad bojisko a na nepriateľov zhadzovali tony bômb, napalmu a guľometných striel. Do podpory sa zapojili aj dvaja delostrelecké prápory. Po odrazení útokov NVA sa 18. novembra vydali americké jednotky smerom k nepriateľovi. Ten opustil svoje postavenie a stiahol sa do Kambodže, kam ho nemohli Američania prenasledovať. Tým oficiálne skončil dvojdňový konflikt, ktorý bol vyhlásený za víťazstvo. Viete prečo? Pretože Američania mali pätinové straty na životoch.

Celkom padlo 237 amerických vojakov a 1064 vojakov NVA. Zaujímavé sú čísla, ktoré uvádzal Severný Vietnam ako propagandu. Podľa nich padlo 1700 Američanov a len 559 vojakov NVA.

 Zrýchlený presun pomocou vrtuľníkov UH-1 Huey

Američania sa po "víťazstve" stiahli z dobitého územia. Čo by s ním tiež robili. Behom pár dní bolo územie opäť pod kontrolou NVA.

Agresívne útoky a bombardovanie severu 1966-1967

Po bitke v údolí Ia Drang sa rozhodovalo o ďalšom priebehu vojny. Niekoľko čiastkových víťazstiev nebolo v dlhodobom horizonte zásadných, armáda Južného Vietnamu bola neskúsená a vo veľmi zlom stave, navyše polovicu vidieckych oblastí kontrolovali partizáni. Velenie sa teda rozhodlo podnikať série agresívnych pozemných útokov na južné provincie kontrolované nepriateľom, zatiaľ čo na sever a pohraničné oblasti sa znáša krutá vlna bombardovania. Pohraničné oblasti sú bombardované kvôli Hočiminovom chodníku. Problém bombardovania bol v rade obmedzenia, ktoré si vymysleli poradcovia amerického prezidenta. Obávali sa prípadného konfliktu s Čínou.

Nasledujúci rok 1967 priniesol veľký úspech. Americké jednotky spolu s juhovietnamskou armádou obkľúčili oblasť takzvaného zeleného trojuholníka. Táto oblasť bola v hľadáčiku amerických veliteľov už veľmi dlhú dobu. Ukrývala sa tu časť partizánskych síl, sieť podzemných základní a výcvikové centrá. Podnikali sa odtiaľ aj útoky na Saigon. Po niekoľkodňových bojoch obsadzujú Američania so stratami 78 životov základňu. Partizánov zomrelo viac ako 700. Dobitie základne je veľký úspech aj s prihliadnutím na to, že sa väčšina partizánskych jednotiek stačila stiahnuť. Bohužiaľ aj tu urobia americké jednotky zásadnú chybu a z oblasti sa po mesiaci sťahujú preč. Následne ju partizáni opäť obsadzujú.

Koncom roka 1967 postupne vrcholí počet amerických vojakov nasadených vo Vietname. Celkom sa bavíme o čísle presahujúcom 463 000.

Slabnúci podpora na domácej pôde

 Demonštrácia proti vietnamskej vojne

Druhá polovica šesťdesiatych rokov bola v Amerike v rytme hippies a ďalších pacifistických presvedčení, ktoré vojnu vo Vietname odsudzovala. Proti vojne tak prebiehajú demonštrácie po celej USA. Veľkú zásluhu na tom majú aj uniknuté dokumenty z administrácie Pentagonu. Niekoľko špecialistov dostalo za úlohu spísať fakty od druhej svetovej vojny až do súčasnosti. Vzniklo cca 7000 strán chúlostivého materiálu. Do hry prichádza Daniel Ellsberg, ktorý väčšinu materiálov okopíruje a poskytne New York Times.

Musíme si tiež uvedomiť, že vojna vo Vietname bola prvou zdokumentovanou vojnou pre verejnosť. Dovtedy nič také neexistovalo. Široká verejnosť tak na vlastné oči videla vojnou zasiahnutých civilistov, vojakov, dediny. Rastúci počet spravodajcov v prvých líniách, v jeden moment ich tam bolo viac ako 600, tak prinášal viac a viac znepokojujúcich správ. To spôsobilo slabnutia podpory a postupne vznikajúci odpor voči vojne.

Masaker a nová ofenzíva 1968

 Americká hliadka u jedného z kempov blízkosti Hanoja

Počas roka 1968 došlo ku dvoma zvratovým udalostiam. Velenie NVA v Hanoji chystá novú ofenzívu, ktorá by mala nadobro vyhnať USA z krajiny, podmaniť si Južný Vietnam, a tak ukončiť takmer tridsaťročný konflikt. Taktika zahŕňala vyvolanie rozsiahleho povstania v celom Južnom Vietname. Takéto povstanie by za pomoci NVA a VC viedlo k dlho slibovanému víťazstvu.

Napriek tomu, že boli USA aj Južný Vietnam útokmi prekvapení, podarilo sa im ofenzívu odraziť. Výsledkom toho bolo takmer kompletné zdecimovanie jednotiek VC, ktoré nahradili v ich úlohe jednotky NVA. Napriek tomu, že ofenzíva zlyhala, mala obrovský vplyv na morálku NVA. Tí sa v tomto okamihu prestávajú sústrediť na otvorené boje a zameriavajú sa priamo na partizánsky odboj, kladenie pascí, taktiku hit and run, nočné útoky a ďalšie. Tento štýl boja má negatívny vplyv na morálku amerických jednotiek. Zámerne vám spomeniem 23. pešiu divíziu US Army. 

My Lai, udalosť, na ktorú sa nezabúda

Táto divízia bola vytvorená na konci roka 1967. Od tej doby si prechádzala peklom, podobne ako ostatné jednotky. Rota C pod velením podplukovníka F. A. Barkera zaznamenávala obrovské straty. Celkom od začiatku roka prišla o 40 mužov. V medziobdobí sa snaží CIA dopátrať, kde sa nachádza zvyšok 48. práporu VC. Podľa nich v oblasti, kde je osada Song My skladajúca sa z dediny My Lai. Poverí teda niekoľko amerických jednotiek, vrátane roty C, aby sa do oblasti vydali, zabezpečili ju a zlikvidovali čokoľvek, čo zostalo z nepriateľa.To sa však vymkne kontrole.

Niekoľko dní pred akciou sa rota C dostane do pasce, kedy prídu spolu o 3 mužov. Po návrate na základňu od zlosti zastrelí nevinnú vietnamskú ženu na poli. Jedná sa o prvú zaznamenanú agresiu proti civilistom vo Vietname.

Klasický cyklus vojaka navyše zahŕňal 30 dní na fronte a dva dni odpočinku na základni. Tam ho preliali pivom, dali mu steak a poslali ho späť do akcie.

Frustrácia bola teda nevyhnutná. Večer pred masakrom v My Lai sa na briefingu prednesie dôležitá a mylná informácia:,,Každý, kto po siedmej hodine zostane v dedine je buď VC alebo symaptizant a musí byť zlikvidovaný". Takto boli označené aj ženy a deti. Krátko po vysadení z vrtuľníkov sa presunie rota C k dedine. Prichádza rozkaz Fire at will. Nasleduje paľba na civilistov, znásilňovanie, mučenie, pálenie domov a vraždenie dobytka. Na konci krvavej kúpele na zemi leží 350 nevinných civilistov vrátane žien a detí. Niektoré zdroje uvádzajú číslo až 500.

Masakru si všimol pilot a veliteľ vrtuľníka, ktorý posadil svoj stroj medzi vojakov USA a nevinných roľníkov. Prikázal strelci vrtuľníka, aby vypálil dávku z guľometu M60 nad hlavy svojich spolubojovníkov. Tak zachránil niekoľko nevinných a prispel ku koncu bezduchého besnenia.

Napriek tomu, že sa jedná o jeden z najväčších masakrov, bol odsúdený len jeden veliteľ, a to len na tri roky domáceho väzenia. Súdený bol aj pilot vrtuľníka za zradu. Tieto udalosti boli silne zmedializované, čo pomohlo všeobecnému odporu voči vojne, a to ako na pôde USA, tak na celom svete. Do konca roka 1968 sa defenzívne jednotky snažili dobiť stratené územia pri novoročnej ofenzíve NVA a VC.

Doba zmeny

 Richard Nixon počas volebnej kampane v roku 1968

Veľkým zvratom je voľba nového prezidenta Richarda Nixona v roku 1969, ktorý sľubuje stiahnutie vojakov z Vietnamu. Tých je 30. apríla vo Vietname nasadených 543 000, čo predstavuje väčšinu amerických síl. Ak by chceli vojnu ešte rozviesť, museli by povolať strategické zálohy, čím by sa vyrovnali predchádzajúcim dvom vojnám.

Priebeh je v tomto roku pomerne pokojný. Jediný väčší konflikt bol pokus o dobitie kóty 937, ktorý trval 10 dní. Možno ho budete poznať pod označením Hamburger Hill, ako mu hovorili vojaci, ktorí sa bojov zúčastnili. Zakopaných nepriatelov sa nechceli vzdať bez boja a pôsobili americkým jednotkám veľké problémy. Nepomohlo ani to, že vplyvom zlého terénu spustili vrtuľníky paľbu na vlastných vojakov. Tým pomohli nepriateľovi k spomaleniu útoku. Po 47 padlých amerických vojakoch, 450 tonách bômb a 70 tonách napalmu bol kopec dobitý. Kto si tipuje, že sa Američania po víťazstve stiahli a kopec opäť ovládla NVA, má pravdu.

 Následky boja o Hamburger hill

Po konci bojov na kóte 937 bol vplyvom množstva použitých bômb a napalmu kopec úplne bez porastu.

Nasledujúce dve udalosti sú pre priebeh vojny veľmi dôležité. Dňa 2. septembra zomiera Ho Či Min, ktorý vo svojom závete prikazuje viesť boje až k víťazstvu. Jeho smrťou je zasiahnutý celý Severný Vietnam, avšak jeho posledný rozkaz vnímajú ako svoje vlastné poslanie.

Na druhej strane planéty vychádza o tri mesiace skôr júnové vydanie časopisu Life, ktoré prináša niečo nečakané. Tváre a mená 242 padlých amerických vojakov, ktorí zomreli počas obyčajného týždňa. Nasleduje najväčší protest proti vojne v dejinách USA, kedy stovky tisíc, ak nie milióny, odporcov proti vojne vošlo do ulíc. Situácia sa preniesla aj do nasledujúceho roku 1971, kedy všetko vyeskalovalo v zatvorení 400 vysokých škôl po celej USA. Hlavnou príčinou bolo nasadenie národnej gardy, ktorá v sebaobrane zastrelila 4 študenty a 9 ich zranila.

Touto dobou bolo vo Vietname o takmer 120 000 menej amerických vojakov. Prezident Nixon vydal rozkaz k takzvanej vietnamizácii vojny, teda výcviku a zdokonaleniu vojenských jednotiek a taktík Južného Vietnamu. Tieto jednotky tak mali preberať úlohu tých amerických vo všetkých vojenských nasadeniách. Poslednou amvieterickou väčšou akciou bola invázia do Kambodže. Americké jednotky prekročili hranice, aby mohli podnikať lepšie výpady na Ho Či Minovu cestu, ktorá v hraničných oblastiach viedla. Aby prezident Nixon upokojil domáce obyvateľstvo, vyhlásil, že jednotky preniknú iba 40 kilometrov za kambodžskú hranicu. Tejto správy sa samozrejme chytili partizáni a všetko odklonili tak, aby boli práve za touto 40 km hranicou. Výpad sa stal kontraproduktívnym.

Stále pokračovalo sťahovanie vojakov z Vietnamu. Ku koncu roka 1970 ich tu bolo 380 000.

Laos a masívne zbrojenie

 Hliadka vojakov Laose

Nixon splnil svoj sľub, USA nepodnikala žiadne väčšie akcie, aby tak nedochádzalo k veľkým stratám na životoch. Tie v roku 1971 dosahovali už nad 50 000. Následné akcie teda boli vedené zo strany armády Južného Vietnamu s podporou amerických poradcov a letectva. Pri invázii do Laosu tak bola poskytnutá iba pomoc zo strany vrtuľníkov, čo sa aj tak často vypomstilo. Straty na technike aj na životoch boli stále vysoké. Počas invázie prišla americká divízia o 580 vrtuľníkov.

Veľký problém bol stále vnejednotnosti obyvateľstva Južného Vietnamu. Prenikanie do Laosu a Kambodže malo byť taktickým obratom, ktorý mal narušiť logistiku VC a NVA, čo sa nepodarilo. Partizáni sa odvetne pomstili na nespriaznených dedinách. Počas jedného dňa tak povraždili napríklad 350 civilistov ako odvetu za inváziu do Kambodže. Táto situácia neprispievala verejnej mienke a nálada obyvateľov Južného Vietnamu sa stále zhoršovala.

V tom istom čase sa na severe chytala búrka, ktorá mala byť definitívnym ukončením vojny. Komunistický sever spoliehal na postupné sťahovanie amerických jednotiek a veril, že ich pomoc pri prípadnej ofenzíve nebude rozhodujúci, a to aj cez to, že neustále prebiehalo bombardovanie severu. Velenie v Hanoji prišlo s novým plánom, ktorý momentálne spoliehal viac na ťažkú techniku. Tu hrali hlavnú úlohu tanky T-54 a ťažké delostrelectvo. NVA sa začala viac podobať moderným armádam. Plán na novú, finálnu a fakticky definitívnu ofenzívu mal začať na jar roku 1972.

Cesta smrti

 Vojaci Južného Vietnamu pri strete s nepriateľom

Ako si velenie v Hanoji naplánovalo, tak tiež urobilo. Na jar roku 1972 začína nová, oveľa prepracovanejšia a na techniku bohatšia ofenzíva. Vďaka veľkému množstvu tankov prenikajú jednotky NVA hlboko do vnútra Južného Vietnamu, a to bez väčších strát. Jednotky v demilitarizovaných zónach sú rozdrvené a jednotky NVA mieri na mesto Quang Tri. Presne ako komunisti čakali, odpor nie je tak silný a Američania sa do bojov aktívne nezapájajú. Juhovietnamská armáda nie je na takéto útoky pripravená, preto spolu s civilistami utekajú po diaľnici z Quang Tri smerom k Hue. V tú chvíľu to príde. NVA úplne bez rozmyslu spúšťa delostreleckú paľbu na nevinných civilistov utekajúcich do úkrytu. Zomrie ich nad 2000. 

Keby si velitelia NVA uvedomovali následky, pravdepodobne by tento krok neurobili. Masaker na ceste č. 1 bol totiž poslednou kvapkou v pohári nečinnosti amerického velenia. To spustilo odvetné bombardovanie Severného Vietnamu, išlo o najintenzívnejšie bombardovanie od začiatku vojny. Strategické a monitorovacie lietadlá mapovali povrch. Ak zaznamenali sebemenší zmenu, na toto miesto dopadla druhý deň bomba. Výhodou bolo, že americké jednotky úplne ovládali vzdušný priestor. Vďaka zapojeniu USA sa postup komunistických vojsk spomalil, až nakoniec zastavil úplne. Vďaka tomu sa mohli jednotky Južného Vietnamu preskupiť a neisto zahájiť protiofenzívu. Postupom času sa im podarilo dobiť väčšinu územia späť.

Bombardovanie severu však prinieslo ďalšie nepokoje na domácej pôde USA. Nešťastnou náhodou dopadlo niekoľko bômb na civilné osady. Fotografie a videozáznamy popálených detí obleteli svet.

Ofenzíva na jar roku 1972 stála život viac ako 100 000 vojakov Severného Vietnamu a 40 000 Južného.

Dlho očakávaný koniec

 Mierová konferencia v Paríži v roku 1973

Bola to práve sila amerického letectva a stovky ton zvrhnutých bômb, ktorá prinútila prvýkrát zasadnúť všetky strany k jednému stolu. Zástupcovia všetkých troch strán sa zišli na mierovej konferencii, ktorá sa 27. januára 1973 konala v Paríži. Podmienky boli dohodnuté nasledovne: 

Dňa 28. januára 1973 v 8h ráno musia prestať plošne všetky boje a bojové operácie v krajine. USA potom malo stiahnuť všetky svoje jednotky z územia južného Vietnamu do 60 dní.

Dohoda bola podpísaná, a to aj napriek tomu, že prezident Južného Vietnamu s ňou vyložene nesúhlasil. Považoval túto zmluvu za zradu a kapituláciu svojej krajiny. Moc dobre si uvedomoval, že po takmer 30 rokoch sa Severný Vietnam pod vedením komunistov nevzdá, hoci bola do krajiny poslaná mierová misia, ktorá mala na dodržaní podmienok mierovej zmluvy dohliadať. Prezident Južného Vietnamu bol nútený k podpisu. Bez toho by totiž nemohol od USA čakať žiadnu materiálnu pomoc.

Ako bolo podpísané, tak sa aj stalo. 29. marca 1973 tak posledné americké vojenské jednotky opúšťajú pôdu Južného Vietnamu. V krajine zostávajú len poradcovia. Vojaci sa vracia domov, avšak atmosféra je veľmi ponurá. Mierového rokovania sa nezúčastnil ani prezident Nixon, na Times Square nikto neoslavuje. Končí totiž jeden z najhorších konfliktov, do ktorého sa USA kedy zapojila.

Víťazstvo komunistov

Bohužiaľ presne ako čakal prezident Južného Vietnamu, tak sa aj stalo. Na začiatku roka 1975 začína finálna ofenzíva Severného Vietnamu. Rýchlemu páde centrálnej vysočiny predchádzajú opatrné drobnejšie výpady, ktoré mali vyskúšať, ako sa bude USA aj Južný Vietnam správať. Bohužiaľ podpora Ameriky bola veľmi slabá, dodávky munície a náhradných dielov boli krízovo nízke, preto mohla ofenzíva rýchlo pokračovať skrze Južný Vietnam. Ustupujúci vojaci boli spolu s civilistami ľahkým terčom pre severovietnamské delostrelectvo. Z pôvodných 200 000 ustupujúcich sa ich do oblasti preskupenia dostala necelá tretina. NVA rýchlo zabrala Quang Tri a Hue. Posledná väčšia defenzíva mala nastať pri meste Da Nang. To bolo však preplnené neistými vojakmi a civilistami. Po drvivej delostreleckej príprave nasledoval útok štyroch divízií NVA, ktoré mesto zabrali takmer bez boja. Všetky jednotky Južného Vietnamu sa stiahli k hlavnému mestu Saigonu. Tu sa vytvorila obranná línia, ktorá mala odraziť útok NVA. Dňa 22. apríla 1973 bola však aj po týždňových krvavých bojoch táto línia prelomená a NVA sa nekontrolovateľne rútilo na Saigon.

Koniec tridsaťročného konfliktu

 Uvoľňovanie priestoru pre ďalších evakuovaných civilistov

V tomto okamihu si všetci uvedomovali, že je mesto stratené. K vietnamskému pobrežiu sa rýchlo priblížili americké lietadlové lode USS Hancock, USS Midway, USS Enterprise, USS Coral Sea a vrtuľníková loď USS Okinawa. Z pristávacích zón sa podarilo americkým jednotkám zachrániť nad 8000 amerických občanov a obyvateľov Južného Vietnamu, ktorých by čakala neistá budúcnosť.

Pri evakuácii boli paluby lodí natoľko preplnené, že musela posádka zhadzovať vrtuľníky do mora, aby sa uvoľnilo ďalšie miesto. Hodnota vrtuľníkov UH-1H je cca $250 000

Pri evakuácii sa do pristávacích zón tlačilo obrovské množstvo rozzúrených civilistov. Posádka posledných odlietajúcich vrtuľníkov tak musela použiť slzný plyn a nesmrtiacu silu, aby dokázala odletieť. V tomto okamihu umierajú poslední dva americkí vojaci, ktorí sú pripisovaní vojne vo Vietname. Zasiahol ich delostrelecký granát. Ani jednému z nich nebolo ešte 21 rokov.

Skrze prelomenú obranu preniká do hlavného mesta Južného Vietnamu celkom 10 divízií NVA na čele s tankami T-54 od 203. tankového pluku. Pamätný je potom jeden z nich s číslom 843. Ten si to namieril priamo na bránu prezidentského paláca, ktorú prerazil.

 Tank T-54

Dňa 30. apríla 1975 v 12:12 zaviala nad prezidentským palácom vlajka VC. Ešte ten deň bol Saigon premenovaný na Hočiminovo mesto na pamiatku sna, ktorý mal. Nasledujúci deň sa končí vojna vo Vietname, ktorá sa pretransformováva na občiansku vojnu s cieľom likvidácie posledných buniek odporu. Tá trvá ďalší rok. 2. júla 1976 vzniká zjednotením Severného a Južného Vietnamu - Vietnamská socialistická republika. 

Smutný koniec

Celkom po 30 rokoch tak končí konflikt medzi severom a juhom, ktorý si vyžiadal milióny ľudských životov. Či už Francúzsko alebo Amerika, nikto nebol schopný uchopiť vojnu za správny koniec a odvrátiť tak nepríjemnú víziu, ktorá sa 2. júla 1976 stala skutočnosťou.

Pravdou je, že vojna vo Vietname znamenala pre Ameriku obrovskú porážku, ktorá je stála veľa životov a nepokojov na domácej pôde. Síce neprehrali ani jednu bitku, ale zato celú vojnu. USA vstupovala do vojny s cieľom oslobodenia a pomoci, avšak neskôr sa ukázalo aj mnoho politických dôvodov.

Čo myslíte? Akú urobila Amerika najväčšiu chybu? Bola to nedostatočná príprava a zle zvolená stratégia vedenia vojny? Nebola náhodou chyba už to, že sa do vojny zaplietla? Predsa len jediné, čo USA dokázala, bolo posunutie zjednotenia Vietnamu pod komunistickú rúšku o 11 rokov. Alebo to bola zlá podpora na domácej pôde? Vo WW2 sa vedelo, za čo sa bojovalo, ale za čo sa bojovalo teraz? Politické strany dávali od Vietnamu ruky preč a obyvatelia vojnu odmietali. Poďme sa teraz pozrieť na čísla, ktoré sú skutočnými dôkazmi hrôz vojny.

Americké straty:

58 202 amerických vojakov padlo z toho cca 8 000 pilotov, 10 000 zomrelo pri nevojenských situáciách a ďalších 10 000 zomrelo vlastnou paľbou, zle zvrhnutou bombou atď. Stupňujúce sa straty môžeme pozorovať na úmrtiach v jednotlivých rokoch vojny:

1964 – 216

1965 – 1 928

1966 - 6 350

1967 – 11 363

1968 – 16 899

2400 nezvestných amerických vojakov

153 000 ťažko zranených

147 000 ľahko zranených

2 600 000 Američanov prešlo Vietnamom z ich cca 1 - 1,5 milióna prešlo pravidelne kontaktom s nepriateľom.

Viac ako 60 000 veteránov spáchalo samovraždu

22 rokov bol priemerný vek amerického vojaka vo Vietname (počas WW2 to bolo 26).

61% padlých bolo mladších ako 21 rokov.

Straty VC a NVA:

Viac ako 533 000 vojakov

Civilné straty:

Viac ako 700 000 + ďalších 42 000, ktoré od roku 1975 zabila nevybuchnutá munícia.

Následky vojny sú samozrejme oveľa ďalekosiahlejšie. Vplyvom používania chemikálií zo strany USA (Agent Blue a Agent Orange) došlo kpoškodeniu genetickej informácie ovplyvnených obyvateľov. Na úkor toho sa dodnes rodia deti s defektmi. Odhaduje sa, že na území Vietnamu, Laosu a Kambodži leží až 80 ton nevybuchnutej munície a mín.

Takmer desať rokov po konci vojny bol vo Washingtone postavený pamätník stena: The Wall. Nájdete na nej mená všetkých padlých vojakov vo vojne vo Vietname.

Henry Kessinger (poradca pre bezpečnosť) a Le Durc Tho (vietnamský revolucionár) dostali za vyjednanie mierovej zmluvy Nobelovu cenu za mier. Le Durc Tho ju však odmietol, pretože v krajine stále nebol mier.

Seriál o Vietname

1. Úvod vojny vo Vietname
2. Vojna vo Vietname a americká strana
3. Vojna vo Vietname a vietnamská strana
4. Priebeh, výsledok a následky vojny vo Vietname (práve ste dočítali)