Do Afriky som sa prvýkrát pozrel už ako "veľa dospelý" chlapec. Bolo mi 31, ale tešil som sa ako malý. Išiel som vtedy s kamarátom, ktorý tam bol asi desaťkrát a divil sa, čo ho stále tak láka, veď už toho musel väčšinu vidieť. Len sa usmial a odpovedal, že až tam budem, pochopím. Stalo sa, a ja sa tam od tej doby vraciam. Keď práve v Afrike nie som, snažím sa o nej rozprávať. Hlavne o miestach, ktoré rozhodne stojí za návštevu. Prvé rozprávanie je práve tu.
Zvlnená planina Kalahari je po dažďoch malebná ako lúka pod Krušnými horami. Nebyť veterného kola čerpajúceho vodu do napájadlá, mohol by sa človek ľahko pomýliť.
Prvýkrát... a navždy
Bol február 2003 a ja som prvýkrát v živote stál vlastnými nohami v Afrike. A hneď na začiatku tej báječnej cesty som s očami dokorán pozeral na oranžové piesky tej najkrajšej púšte na svete. Je naozaj oranžová, hovoril som si, keď sa okolo nášho auta začali objavovať piesočné duny. Vtedy sa ešte k parku na pomedzí JAR, Namíbie a Botswany jazdilo po šotolinovej ceste, ktorej povrch bol ukážkovým exemplárom rolety. Kto niekedy jazdil po podobných cestách, dobre vie, o čom hovorím. Povrch cesty zvlnený ako valcha. Len s tým rozdielom, že vlnky tejto Valchy nie sú centimetrové, ale aj dvadsaťcentimetrové. Podvozok trpí, ale existuje na to jeden fígeľ. Nebojte sa ísť rýchlo. Niekedy stačí 60 km/h, inokedy to spraví až osemdesiatka. Kolesá sa začnú dotýkať len vrcholkov a nemajú čas zapadnúť na dno. Len ako dosiahnete potrebnej rýchlosti, býva to občas o nervy. Akonáhle sa dostanete do kráľovstva oranžovej krásky, je vám už úplne jedno, ako vyzerá cesta.
Kto niekedy zažil lásku na prvý pohľad, vie presne, čo som cítil, keď som sa tam ocitol. Tá krajina mala v sebe niečo mystického. Niečo, čo ma učarovalo. A aj po rokoch ma tento pocit neopustil. Keď som v septembri 2019 sedel nad korytom vyschnutej rieky Auob, cítil som rovnaké šteklenie v zátylku ako pred rokmi. A to som bol len v takej "hodnej" časti Kalahari na severe Juhoafrickej republiky. V miestach, kde sa môžete vyspať v oplotenom kempe a kúpiť si nejakú dobrotu na gril. Aj napriek tomu bolo jasné, že je to láska na celý život.
V hlavných kempoch, ktoré sú oplotené, si postavíte stan na udupaný piesok. V malom obchodíku si môžete kúpiť pitie aj jedlo. Bývajú tam aj bungalovy, ale verte mi, že najlepšie spanie je v stane, kam si na vás Afrika môže siahnuť.
Tisíc tvárí púšte
Keď sa povie púšť, našinec si ihneď predstaví nedozerné duny Sahary. Lenže takto väčšina púští na svete nevyzerá. Ani Namib alebo Sonorská púšť v Mexiku, v ktorých som bol, a rozhodne nie Kalahari. Je to krajina mnohých tvárí, ktorá prekvapivo kypí životom. Prvé, čo vám nejde do oka, je množstvo zelene. Čakáte duny, piesok a zase duny. Ale vidíte traviny, kríky aj stromy. A keď máte šťastie a prídete po dažďoch, celá púšť rozkvitne, takže pripomína lúku plnú žltého kvítí. To sú vzácne chvíle, po ktorých pasú ako výletníci, tak hlavne fotografi. Ďalšia pomerne prekvapivá skutočnosť je to, že Kalahari je plná zveri. Zvieratá sú vlastne jediné stvorenia, ktoré dokážu žiť v tejto púšti natrvalo. Pravda, v posledných desaťročiach im v tom veľa pomáha sieť umelých napájadiel, ktorá tu zostala po prvej svetovej vojne, kedy vrty slúžili vojakom. Ale aj bez nich si zver dokázala vodu nájsť. Len viac a častejšie migrovala. A tak je púšť plná priamorožcov, antilop skákavých alebo losích. Svoje neuveriteľné hniezdá si stavajú snovači pospolití a v podraste brúsia šakaly alebo Kapské líšky. Svoju korisť vyzerajú početní orli, ale aj leopardy či gepardy. No a na všetko dohliadajú páni s veľkou hlavou. Kalaharští levy preslávení tmavými hrivami.
Za rozkvitnutou púšťou ponáhľajú všetci fotografi. Za pozornosť ale stojí veľa ďalších vecí. Trebárs ohromná hniezda pospolitých snovačov, do ktorých keď zaprší, často polámu celý strom. Ale tiež krásna antilopa oryx juhoafrický - Gemsbok, po ktorom park dostal pôvodné meno.
Ľudia z púšte
A ľudia? Tí to mali ešte ťažšie. Na juhu Kalahari, asi 300 kilometrov severne od rieky Oranje, bývalo pár fariem založených na začiatku 20. storočia. Lenže život to bol zložitý a pre nás rozmaznaných by bol skoro nemožný. Cesta pre zásoby alebo aj pre pomoc do najbližšieho mesta zabrala 14 dní... Napriek tomu ľudia na farmách hospodárili až do roku 1931. Potom bolo celé územie vyhlásené národným parkom. Predtým sa volal jednoducho - Gemsbok - podľa priamorožca juhoafrického. Lenže doba si žiada zmenu, a tak keď sa park rozrástol aj na botswanské územie, premenovali ho na Kgalagadi Transfrontier National Park. Neznie to vôbec pekne, a tak mu ľudia ďalej hovoria Gemsbok.
Jedinými ľuďmi, ktorí sa kedy dokázali s nástrahami Kalahari vysporiadať, boli a sú Krováci.Žiadny iný čierny ani biely národ nevedel v tejto neobyčajnej púšti prežiť. Bohužiaľ sú dnes Krováci vymierajúcim etnikom. Tí divokí, ktorí stále zbierajú a lovia, tie už možno nenájdete. Sem tam narazíte na niekoho, kto sa snaží aspoň udržať nejaké tradície, ako David, s ktorým sme sa rozprávali pri ceste na okraji púšte. Ostatní už sú úplne "ochočení" a živoria v osadách, ktoré pre nich vybudovali štáty a municipality. Je to smutný pohľad a smutný príbeh. Príbeh národa, ktorý bol úplne iný ako všetky ostatné etniká. A práve to stálo za jeho zmiznutím.
Farma na brehu rieky Auob sa volá Achterlonie. Svoje stáda oviec a kôz tú správala rodina Humanových. Krovák David nám ukazoval, ako vyrába kostené prívesky a šperky. Bol to milý chlapec, ale mal oči strateného človeka.
Harmónia, pokoj a čisto v duši
To sú slová, ktoré by som použil, keby niekto chcel, aby som opísal svoje pocity z Kalahari len niekoľkými slovami. Priateľom pravidelne hovorím, že najdôležitejšou starosťou pri cestách Afrikou je, či konečne stretnem leoparda alebo psy hyenovité. V Kalahari ma aj táto utkvelá túžba opúšťa. Vo vzduchu je niečo, čo ma núti úplne vyprázdniť hlavu. Nie je v nej miesto pre nič než pre vnímanie atmosféry toho zvláštneho miesta. Mnohonásobne intenzívnejšie je to v divokých častiach stredu púšte, ale upokojenie je zreteľne cítiť aj v tých "hodných" oblastiach juhoafrického Gemsboku. Často sa pristihnem, ako zadumane napríklad pätnásť minút pozerám na oranžové piesky a vlastne neviem, na čo myslím. Alebo sledujem, ako sa ukričané snovače preháňajú medzi vetvami a je mi jedno, čo sa deje okolo mňa. Skrátka a dobre je v tej krajine niečo, čo čistí dušu. A vy prestávate počítať. Kilometre, stretnutia so zverou, čokoľvek. A viete, že tento pocit vo vás vydrží. Samozrejme ho časom zasypú všedné starosti, ale keď sa zadívate z okna alebo ucítite vôňu ohňa, ihneď sa zase ozve Kalahari vo vás.
V poludňajšej horúčave môže harmóniu navodiť aj skromný tieň vášho auta. Pre levieho samca vítaný úkryt pred páliacim slnkom. A pre vás úžasná chvíľka.
Praktické rady
Pozrieť sa do Kalahari nie je vôbec ťažké. Je to však odľahlé miesto, takže sa pripravte na dlhú cestu. Je vlastne jedno, či poletíte do Johannesburgu alebo Cape Towne. Z oboch miest je to asi tisíc kilometrov. Do Gemsbok parku (Kgalagadi Transfrontier Park) nepotrebujete ani off-road vozidlo. Hlavné cesty v korytách riek a spojky medzi nimi v pohode zvládne aj sedan. Čo môžem vrelo odporučiť, je rezervovať miesto. Viem, je to trochu zvláštne, ale je dobré rezerváciu mať. Naozaj sa môže stať, že by pre vás nebolo miesto. Dokonca aj vo vlastnom stane, nehovoriac o tzv. Wilderness kempoch, ktoré býva obsadené dlho dopredu. Ak máte možnosť, zvážte, kedy sa do púšte pozrieť. Ak chcete mať šancu na rozkvitnutú Kalahari, leťte v januári, mohlo by to vyjsť. Ale počítajte s veľkým teplom aj v noci. Ak chcete zažiť Kalahárský chlad a oblohu jasnú, až prechádzajú oči, leťte v auguste alebo septembri. V tom prípade sa pripravte na nočné teploty aj okolo 5 °C. Predsa len priemerná nadmorská výška je 1000 m.n.m.
Nabudúce ešte vyššie!
Strechou celého juhu Afriky je pohorie Drakensberg - Dračie hory. Sú to nádherné hory, ktoré v srdci skrývajú naozajstný poklad. Vodopád vrhajúci sa z výšky 3000m vysoký skoro kilometer. To je moje zamilované miesto, o ktorom si povieme nabudúce.
- Martin Šíl
- Miluje táborenie a cestovanie Afrikou, kam jazdia už skoro dvadsať rokov. Zvláštne láskou je pre neho Kalahari, ktorá mu učarovala už pri prvej ceste. V roku 2011 preložil knihu křováckých legiend Príbehy južnej Afriky. V rokoch 2014 a 2016 podnikol dve expedície k africkému vodopádu Tugela Falls, vďaka ktorý sa vodopád posunul na prvé miesto svetových tabuliek ako najvyšší vodopád na svete. V súčasnosti pracuje na dokumente o zabudnutom českom cestovateľovi a filmári Johnovi Ladislavovi brómu, ktorý cestoval Afrikou na sklonku koloniálnej éry.
Prejsť do magazínu