Pojem "Signal to noise ratio" (tiež skracované na "SNR" alebo "S/N") doslova znamená "Odstup signálu od šumu". Používa sa veľmi bežne vo vede a aj inžiniermi, keď potrebujú porovnať silu signálu originálneho oproti šumu, ktorý sa nachádza na pozadí a je vždy prítomný v nejakej istej minimálnej miere (šum spôsobuje viac vecí - vietor, gravitačné vplyvy Mesiaca, vibrácie, teplota, rozdiely vo vlhkosti, ... Všetko záleží na tom, čo sa merí a ako citlivá je aparatúra) . Moderná technika vďakabohu vie šum pomerne dobre filtrovať už na úrovni digitálneho čipu, čo signál spracováva.
Odstup signálu od šumu (teraz vyslovene číselne brané) je pomer medzi silou signálu, čo nás zaujíma, a silou signálov rušivých na pozadí + typicky sa vyjadruje v dB (za onej konštelácie, že je základný pomer väčší ako jedna, značí to, že je sila signálu ešte stále vyššia, než sila šumu na pozadí a mal by sa dať teoreticky spracovať).
Aj keď sa SNR zvyčajne chápe ako používaný výhradne čo sa týka elektrických signálov, dá sa (pre niekoho možno ľahko prekvapivo) aplikovať doslova na ľubovoľný signál: rozdiely medzi jednotlivými izotopmi, biochemické signály medzi bunkami tela a dokonca aj vo svete financií (obchodné signály) .
Občas sa používa aj v prenesenom zmysle a metaforika slová ako objem získanej užitočnej informácie od neužitočnej (zavádzajúce, mylné, ...).
Z hľadiska bežného používateľa je prakticky najlepšie, aby miera signálu bola proti tej u šumu čo najväčšia, pretože jedine vtedy má užívateľ šancu získať tie najlepšie možné data / vidieť niečo / ..., aké ho zaujímajú (napríklad šum -97 dB na slúchadle naznačuje, že bude pre bežné ucho prakticky nepočuteľný, naopak šum cez -70 dB už začína byť znateľný, to sa ale bavíme o rušeniu pri hudbe). Kvalita (a tým pádom logicky aj rastúci šum) ale pokojne zase treba pri takomto rozoznávaniu hlasu môže ísť ešte oveľa nižšie a stále sa dá prenosu rozumieť.