Stanov je na trhu obrovský výber, aby nie, veď sa jedná o veľmi dôležitú výbavu do prírody. Iný stan potrebujeme pre rodinnú dovolenku, iný pre vysokohorský trek, iný pre potulky českou krajinou sólo alebo s kamarátom. O tom poslednom použití si dovolím napísať pár svojich skúseností a postrehov.
Ktorý vybrať?
Keď som sa pred rokmi rozhodoval, ktorý stan kúpiť, mal som utkvelú predstavu, že musí byť čo najľahší, však kto by sa chcel ťahať s nadbytočnými kilami, že. Vybral som si teda malý stan tvaru rakvy z membránového materiálu na báze polyuretánu, ktorý mal zabezpečovať väčšiu mieru priedušnosti. Väčšina trempíkov vie, že najväčšou nevýhodou jednoplášťových stanov je okrem horšieho vetrania tiež možnosť kontaktu s vodou skondenzovanou na vnútornej strane stanovej textílie. Membránový stan ale mal fungovať inak, podobne ako membrána v bunde, ktorá prepustí vypotenú vodnú paru, nie však kvapôčky dažďa. Keď nad tým dnes premýšľam, bol som vtedy mladý a hlúpy a pohodlie som považoval málom za hriech.
Ako sa membránový stan osvedčil
Najprv je potrebné počítať s tým, že veľkosť stanu umožňuje len prespanie. S trochou gymnastiky sa možno v stane vyzliecť, ale na nejaké zložitejšie úkony, ako napríklad prípravu a konzumáciu raňajkov, je nutné zabudnúť. Dnes sa rôzne membrány dávajú takmer do všetkého, do búnd, nohavíc, topánok, rukavíc... a treba dodať, že väčšinou (viac či menej) dobre fungujú. Na stany sa používajú tiež, ale súdiac podľa súčasnej situácie, kedy je tuzemská ponuka membránových stanov veľmi obmedzená, sa od toho zrejme ustupuje. Domnievam sa, že je to asi dobre, môj stan sa totiž neosvedčil.
Ultraľahký membránový stan
Za teplých nocí bolo všetko OK, ale akonáhle sa spustil chladný dážď, alebo sa cez noc ochladilo niekam pod desať stupňov, na vnútornej strane membrány začala kondenzovať voda a stan sa potom správal, ako by bol z bežného nepriepustného šušťáku, kvapôčky sa zlievali, tiekli po stenách dole a mokrili mi spacák. Membrána v bunde toto nerobí, respektíve robí, ale v oveľa menšej miere, a to vďaka teplejšiemu vnútornému prostrediu oproti vonkajšiemu. Bundu máme tesne pri tele, ktoré ohrieva vnútorný priestor vrátane membrány a vodná para nemá snahu toľko kondenzovať vnútri, väčšina vody stihne prejsť von vo forme plynného skupenstva. Navyše u tohto typu membrány drobné zrážanie kvapôčok na vnútornej stene príliš nevadí, pretože polyuretán je hydrofilný a vodu pomerne rýchlo vsiakne a na druhej strane odparí, ale ako som spomenul, iba za predpokladu teplotného spádu na oboch stranách membrány. Bohužiaľ pri stane toto funguje len vo veľmi obmedzenej miere, vnútro stanu si nevyhrejeme (možno tak o dva tri stupne oproti vonkajšku), membrána je chladná ako vonkajšie prostredie, čo jej fungovaniu evidentne nesvedčí.
Druhý stanový pokus
Stan som teda predal a zakúpil dvojplášťový. Zvolil som nesamonosný stan tunelového typu, opäť z dôvodu hmotnosti. Až na mierne komplikovanejšiu stavbu som bol spokojný. Voda sa na tropiku samozrejme zrážala tiež, avšak kvapôčky stekali mimo spálňu, sieťová textília vnútorného stanu nedovolila kontakt so spacákom. Pochopiteľne nesmieme do tkaniny tropika klopať, inak kvapôčky odpadnú, kam sa im zachce. Poteší kamarát, ktorý nás ráno príde zobudiť tým, že nám zhora potľapká na stan.
Ľahký stan tunelového typu
Moja spokojnosť so stanom bola trochu nahlodená po treku v Dolomitoch. Stanovali sme na okraji kempu, kde bola tak kamenistá pôda, že nebola šanca zapichnúť kolíky, a to je u tohto typu stanu veľký problém. Závistlivo som pokukoval po kamarátoch so samonosnými stanmi, ktorí so stavbou nemali problém, zatiaľ čo ja som musel šnúry priviazať ku klackom a tie následne zaťažiť kopčeky väčších kameňov, aby mi stan nepadal na hlavu. Poradil som si a keďže väčšinou stanujem doma v Česku na miestach, kde so zapichnutím kolíkov nebýva problém, zas tak som to neriešil, lenže netrvalo dlho a objavil sa ďalší problém. Stan bol robený s ohľadom na minimálnu hmotnosť, takže bol ušitý z pomerne tenkej textílie, a to bohužiaľ vrátane podlážky. Tá bola po necelých dvoch rokoch nie veľmi častého používania sem tam deravá, čo by až tak nevadilo, väčšie diery som spravil záplatou, lenže začala miestami (nielen dierkami) prepúšťať vodu - impregnácia prestávala fungovať. Poviete si, že predsa nie je nič jednoduchšie než podlážku znovu naimpregnovať, OK, lenže ako sa ukázalo, nová impregnácia s trvanlivosťou tej pôvodnej moc nepribližovala, musel som ju cca každý polrok obnovovať, čo bol trochu opruz. Problém bol zrejme z veľkej časti spôsobený tenkým materiálom podlážky, v ktorom impregnácia nedržala.
Do tretice všetkého dobrého...
Po asi troch rokoch mi došla trpezlivosť a kúpil som si ďalší stan, tentoraz samonosnú konštrukciu s klasickou dvojicou prekrížených prútov. Už pri prvom postavení som si nemohol nevšimnúť rozdielov, výrobca nič neoklamal, všetky materiály budili dojem robustnosti a trvanlivosti. Stan sa rýchlo a jednoducho stavia, pokiaľ nie je silný vietor, nemusím ho ani viazať šnúrami. Vnútri je dostatok priestoru pre odloženie vecí a treba pre pohodlné raňajky. Stan so mnou prešiel niekoľko trekov českou krajinou a zatiaľ bez straty kvetinky, hmotnosť je síce dvojnásobná oproti môjmu prvému membránovému, ale vždy je niečo za niečo, ten komfort a spoľahlivosť za to stojí, verte mi.
Klasický stan s prekríženými prútmi
Čo by mal začiatočník sledovať pri výbere stanu
Samonosný versus nesamonosný
Ak môžem odporučiť, tak rozhodne samonosný, a to predovšetkým z dôvodu jednoduchšej stavby a pevnejšej konštrukcie. Samonosný znamená, že drží tvar len vďaka napätiu prútov bez toho, aby sme ho museli kotviť šnúrami, tie je potrebné použiť len pri veternom počasí.
Materiál tyčiek, laminát versus dural
Tu nie je čo riešiť, laminát v žiadnom prípade nebrať, je výrazne ťažší a menej spoľahlivý.
Materiál tropika a podlážky
Mohlo by sa zdať, že výrobcovia používajú podobné materiály, ale nie je tomu vždy tak, u ultraľahkých stanov býva tenší, čo môže byť zdrojom problémov predovšetkým po nejakom čase používania. Trením textílie medzi prstami možno zhruba spoznať, ako tenký materiál výrobca zvolil.
Stany sa samozrejme odlišujú ďalšími technickými prvkami. Napríklad uchytenie vnútra k tropiku môže byť inak riešené a tu si výhody/nevýhody musí každý posúdiť sám. Ak staviame v daždi, môže sa hodiť typ, u ktorého sa najskôr staví tropiko a potom vnútro (prípadne oboje dohromady), ja mám bežnejší typ, najskôr vnútorný stan pripnem k tyčkám a na neho potom pokladám tropiko.
Po skúsenostiach by som už rozhodne nedával hmotnosť na čelné miesto svojich požiadaviek, aj keď je zrejmé, že by sa mala udržať v nejakom prijateľnom limite. Stavať gramáž na prvé miesto môže byť rozumné iba pre špeciálne použitie, napríklad extrémne náročný trek, kedy musíme šetriť každý gram.
Prejsť do magazínu