Sortiment

Zázrak v Andách

20.4.2021 | Zábava, voľné chvíle | Barbora Štěpánková | Doba čítanie: 10 minút
Nájdené v magazíne (0)
Nájdené v slovníku pojmov (0)
Bohužiaľ, na zadané hľadanie sme nič nenašli.

Nešťastná udalosť, o ktorej sa dozvedel celý svet, sa odohrala 13. októbra 1972. Ak sa povie Zázrak v Andách, takmer každý bude vedieť, čo si pod týmto pojmom má predstaviť. Nešťastná havária lietadla, ktorá si následne nesie svoj príbeh plný podivných okolností a skutočností, nad ktorými sa tají dych. Pripomeňme si týmto článkom, ako ťažké môžu byť niektoré životné situácie a rozhodnutia, ktoré človek musí urobiť, aby si zachránil to najcennejšie, čo má. Svoj holý život.

Trosky lietadla uprostred And

Nešťastný let, na ktorého palubu nastúpili ragbisti

Mal to byť deň ako každý iný. Vlastne pre uruguajský ragbyový tím, ktorý vystupoval pod názvom Old Christian Club, predsa len trošku špeciálny. Totiž 12. októbra 1972 nastúpil tím o štyridsiatich hráčoch so svojimi príbuznými a fanúšikmi na palubu dvojmotorového lietadla Fairchild FH-227D, ktorého let bol označený ako Uruguayan Air Force 571. Toto lietadlo malo tím Old Christian Club spoločne s ostatnými cestujúcimi dopraviť z Montevidea na priateľský zápas do Santiaga de Chile.

Asi by nikoho z nich ani v tom najhoršom sne nenapadlo, že práve tento let im všetkým zmení životy už navždy. Pravdepodobne každý z nich bol sústredený na zápas, ktorý sa mal v Santiagu odohrať. Lenže to ešte nikto z cestujúcich netušil, že sa priateľského zápasu v Santiagu nikdy nedočkajú. Čo sa v tento osudný deň stalo?

Priebeh letu

12. októbra 1972 teda lietadlo aj s hráčmi vzlietlo, lenže kvôli zlému počasiu boli jeho piloti nútení let prerušiť a rozhodli sa pre medzipristátie v argentínskom meste Mendoza, kde všetci prečkali noc do ďalšieho dňa. Druhý deň lietadlo odštartovalo aj napriek stále trvajúcemu zlému počasiu, ale nemohlo vzlietnuť do potrebnej výšky, aby mohlo preletieť andské pohorie. Piloti museli voliť náhradnú trasu, ktorá viedla pozdĺž pohoria.

Keď už si piloti mysleli, že sú z najhoršieho vonku a že sa im podarilo dostať cez hory, čo nemohli vlastným zrakom zhodnotiť kvôli hustej hmle, rozhodli sa, že začnú klesať a vyžiadali si povolenie riadiaceho centra v Santiagu. Klesanie im bolo povolené. Bohužiaľ domnienka oboch pilotov letu Uruguayan Air Force 571, že sa im Andy podarilo preletieť, bola mylná, čo sa onedlho pri klesaní dozvedeli, pretože sa pred nimi z hustej hmly vynorila skala. Samozrejme sa piloti snažili okamžite reagovať a útes sa pokúsili preletieť, bohužiaľ ich snaha bola márna a nasledoval náraz chvostom lietadla do skaly, ktorý sa okamžite oddelil od trupu lietadla, potom sa utrhlo aj ľavé a pravé krídlo o ďalšie skaly. Zvyšok lietadla, čo už bol len kokpit s trupom, sa skĺzol zo stráne až k ľadovcu, do ktorého nakoniec aj narazil. Tvrdý náraz predkom lietadla stlačil celý kokpit a s ním aj pilotov, ktorí leteckú katastrofu bohužiaľ neprežili. Jeden z pilotov zomrel ihneď pri náraze, druhý náraz prežil, ale bohužiaľ zostal zakliesnený v sedadle, z ktorého sa ho nepodarilo vyslobodiť a zomrel o deň neskôr na následky svojich početných zranení.

Po nešťastnom páde lietadla

Niekoľko cestujúcich pád do andského pohoria prežilo. Medzi pozostalými bol napríklad Nando Parrado, Roberto Canessa a Gustavo Zerbínho, obaja dvaja študenti medicíny, a tiež kapitán celého ragbyového tímu Marcelo Perez, ktorý kapitánom zostal aj po havárii lietadla a snažil sa viesť svoj tím aj v tak neľahkej situácii, ako bola táto. Roberto a Gustavo sa samozrejme ako medikové snažili postarať o všetkých zranených, ktorí pád prežili. Skupina ľudí, ktorá haváriu lietadla prežila, začala pod vedením Marcela Pereza zhromaždenie potravinových zásob a vyprataní zvyšku lietadla vrátane zomrelých, aby tak mali všetci nejaké zázemie, kde sa môžu schovať pred nepriazňou počasia. Bohužiaľ zásoby potravín neboli nijako bohaté, ale neskôr sa našiel spôsob, hoci dosť ohavný, ako sa preživší mohli nakŕmiť. V troskách lietadla našiel tím okrem iného aj rádio, z ktorého sa preživší dozvedeli, že sa začala pátracia akcia, čo im dodalo pocit nádeje na ich záchranu.

Pasažieri ragbyového tímu

Kanibali? Keď musíš, tak musíš!

Ako nádej na záchranu prišla, tak celkom rýchlo odišla, pretože desať dní od havárie lietadla sa cestujúci z rádia dozvedeli, že pátracia akcia bola ukončená a všetka ich nádej na záchranu bola zrazu preč. Celý tím musel vymyslieť plán, ako sa zachrániť, a pretože už tak malé zásoby jedla sa tenčili, museli si zabezpečiť nejaký alternatívny zdroj. S nápadom jedení mŕtvych prišiel Nando Parrado. Samozrejme, že sa do tak ohavného jedení ľudského mäsa nikomu nechcelo a nejakú dobu trvalo, než k tomu vôbec došlo. Ale bola to už jediná možnosť, ako sa mohol zvyšok tímu snažiť prežiť. Ľudské mäso ku všetkému museli pojedať v surovom stave bez úpravy, kvôli nedostatku paliva pre založenie ohňa. Áno, je to nepredstaviteľné, ale ak už človek moc šancí pre svoju záchranu nemá, potom sa pravdepodobne uchýli k rôznym rozhodnutiam.

Záchranu museli vziať do svojich rúk

Keď bolo pátranie ukončené, nezostávalo, než aby sa pokúsili cestujúci privolať pomoc sami. Záchranných výprav podnikli za tú dobu hneď niekoľko a medzitým sa dokonca prihodilo ďalšie nešťastie, kedy sa odtrhla lavína a zasypala vrak lietadla , v ktorom samozrejme zdržiaval zvyšok preživších. V zasypanom lietadle opäť zahynulo ďalších osem ľudí. Zvyšku sa podarilo vyhrabať.

Pri výpravách za záchranou sa skupine mužov podarilo nájsť odtrhnutý chvost lietadla, v ktorom boli nájdené tiež batérie, na ktorých sa neskôr pokúsili ragbisti sprevádzkovať vysielačku, bohužiaľ bez úspechu. Dni plynuli a s nimi umierali ďalší a ďalší ľudia, čo viedlo troch mužov zo zvyšných živých pasažierov k rozhodnutiu prejsť Andy a pokúsiť sa nájsť pomoc. Keď zdolali vrchol, z ktorého mali dobrý rozhľad, zistili, že sa mýlili v lokácii, v ktorej sa lietadlo zrútilo, a tak jeden z nich výpravu vzdal a rozhodol sa vrátiť späť k lietadlu, pretože videl výpravu ako neúspešnú. Boli to práve Nando a Canessa, ktorí sa rozhodli boj o záchranu nevzdať a pokračovali ďalej v hľadaní civilizácie. Počas desiatich dní sa im podarilo ujsť 70 kilometrov, ktoré ich nakoniec doviedli až k domorodcovi Sergiu Catalano, ktorý im privolal pomoc.

Záchrana, ktorá prišla za dlhých 72 dní od hrozivého pádu lietadla. Zo 45 ľudí, ktorí prežili samotný pád, nakoniec prežilo v mrazivých Andách len 16, ktorí boli nájdení a zachránení medzi 22.-23. decembrom 1972 vďaka dvom odvážnym mužom, ktorí vynaložili všetko pre ich záchranu.

A ak sa pýtate, prečo sa vlastne uruguayskí ragbisti priznali celému svetu ku kanibalizmu, tak to nebolo úplne dobrovoľné priznanie. Samozrejme, že tieto udalosti chceli ponechať ako tajomstvo v Andách. To im ale bohužiaľ nevyšlo vďaka novinárom, ktorí neskôr vytlačili v novinovom článku snímku, na ktorom je vidieť rozrezané ľudské telo. Nezostávalo im ako vysvetliť širokej verejnosti, že boli donútení situáciou a v tak ťažkých podmienkach ku kanibalizmu.

Ak vás celý príbeh fascinoval, odporúčam zhliadnuť film s názvom Prežiť, ktorý je natočený podľa námetu tejto nešťastnej leteckej katastrofy. Za mňa je tento príbeh o skutočne silných ľuďoch, ktorí dokázali zachrániť svoje aj ďalšie životy za veľmi nepriaznivých okolností a museli urobiť veľa ťažkých rozhodnutí, ktoré im ale pravdepodobne zachránili život. Prežiť 72 dní v mrazoch, bez dostatočných zásob jedla a tepla, a nakoniec sa odhodlať k dlhej výprave pre záchranu, to chce skutočne veľkú dávku odvahy a títo ľudia majú môj obdiv. A čo vy, dokázali by ste takúto situáciu prežiť?

Autor článku
Barbora Štěpánková
Bára miluje cestovanie a kempovanie. Cestuje starým obytným veteránom, a ak má voliť medzi kempom a prírodou, divočina je pre ňu jasnou voľbou. Vo svojom voľne sa tiež venuje rybárčenie a turistike.
Prejsť do magazínu
Obsah článku

Páči sa Vám článok?