Traduje sa, že letecká doprava je jednou z najbezpečnejších dopráv vôbec, ale keď už sa stane letecká havária, vo väčšine prípadoch je šanca na prežitie len mizivá. Predstavte si, že ste na palube lietadla, ktoré havaruje, a vy leteckú nehodu veľkou náhodou prežijete, ale nanešťastie spadnete do hlbokej džungle, kde široko ďaleko nie je ani živá duša. Otázka znie, doviedli by ste prežiť v takto drsných podmienkach, a ešte ku všetkému s mnohopočetnými zraneniami? My jeden taký skutočný príbeh poznáme a je o to zaujímavejší, že hlavnou hrdinkou bola vtedy mladá sedemnásťročná Juliane Koepcke.
Julianin život
Juliane bola dcérou nemeckých biológov Hansa Wilhelma a Márie Koepckeových. Za nejaký čas po skončení druhej svetovej vojny sa Hans a Mária rozhodli, že svoje zručnosti a vedomosti využijú v peruánskom dažďovom pralese a založili tam v roku 1968 v blízkosti rieky Pachitea svoju výskumnú stanicu, ktorú pomenovali Panguana. Vtedy to bola len drevená chatka so strechou z palmových listov, ktorá v pralese zostala po miestnych domorodcoch. Juliane bolo štrnásť rokov, keď sa jej rodičia rozhodli vybudovať výskumnú stanicu a na nejakú dobu žiť v pralese. Podstatnú časť svojej mladosti teda Juliane strávila v divočine, kde jej ale samozrejme rodičia nenechávali napospas džungli, ale musela tu poctivo študovať, rovnako ako každé iné dievča v jej veku. Pravidelne musela lietať do Limy skladať skúšky do školy.
Nešťastný let
Pred Vianocami, písal sa vtedy rok 1971, musela Juliane letieť so svojou matkou Mariou opäť do Limy na skúšky. Presne na Vianoce, po úspešnom zložení Julianiných skúšok, sa chcela matka aj s dcérou vrátiť späť za otcom Hansom do mesta Pucallpa, aby tak mohli tráviť sviatky všetci spoločne v kruhu rodinnom, presne tak, ako to má o Vianociach byť. Spojov malo lietalo v ten deň veľmi málo, ale jedno lietadlo predsa len do vybranej oblasti letelo. Bol to let s medzipristátím práve v Pucallpa, let LANSA 508.
Keby len Maria tušila, aký let ich s Juliane čaká, pravdepodobne by nikdy do lietadla ani jedna z nich nenastúpila. Presne 24. decembra 1971 sa totiž lietadlo Lockheed L-188 Electra dostalo do búrky, v ktorej ho zasiahol blesk, začal horieť a následne sa vo tritisíc metroch doslova rozpadol na kusy. V túto nešťastnú chvíľu sa lietadlo nachádzalo nad Amazonským pralesom a z celkového počtu 92 cestujúcich prežila iba jediná osoba a tou bola práve mladučká Juliane, ktorá dopadla ešte pripútaná k sedadlu do útrob džungle, ďaleko od civilizácie. Už len tá skutočnosť, že prežila takúto udalosť a pád z výšky troch kilometrov, je naozaj dychberúca.
Samozrejme sa tvrdý dopad nezaobišiel bez zranení a tých mala Juliane hneď niekoľko. Okrem niekoľkých zlomenín mala Juliane otras mozgu a zároveň ďalšiu obrovskú nevýhodu, pretože prišla pri nehode o okuliare, ktoré vzhľadom ku svojej očnej vade nutne potrebovala. Bez nich jej zrak totiž za veľa nestál.
Boj o prežitie
Čo možno s istotou povedať, je, že Juliane mala šťastie v nešťastie, keď ju jej rodičia vychovávali v dažďovom pralese, pretože mala veľa vedomostí, vďaka ktorým sa jej zvyšovali šance na prežitie. Na prales bola zvyknutá a nejaké techniky prežitia v divokej prírode tiež poznala. Napadlo ju, že všetka civilizácia sa väčšinou nachádza blízko riek, a tak sa Juliane rozhodla skúsiť nájsť civilizáciu a dôjsť k nej pozdĺž rieky, ktorá tiekla neďaleko od miesta jej vplyvu.
Cestu dažďovým pralesom nemala vôbec jednoduchú, pretože mala niekoľko zlomenín a tiež zle bez svojich okuliarov videla. Sužoval ju hlad, nepríjemný hmyz, ktorého naozaj v dažďovom pralese nie je pomenej a do nehojacich rán sa mladej dievčine usadili dokonca červy. Aj cez to všetko sa Juliane podarilo putovať nemilosrdnou džungľou desať dní. Hrozivých a asi najdlhších desať dní v Julianinom živote, než narazila na civilizáciu. V jej prípade to bola skupina rybárov, takže Juliane mala obrovské šťastie, že na ne natrafila, ktorí sa postarali o jej prepravu do najbližšej nemocnice, kde sa stretla aj so svojím otcom. Po zotavení Juliane pomáhala s následným pátraním po zosnulých a po troskách lietadla, pri ktorom si potvrdila smrť svojej matky, pretože jej telo bolo tiež nájdené.
Život po leteckej havárii
Juliane sa musela dlho po nešťastnej havárii lietadla spamätávať hlavne po psychickej a duševnej stránke, aby sa jej život vrátil opäť k normálu. Pri nehode prišla o svoju matku, čo pre Juliane bolo utrpenie navyše. Odsťahovala sa späť do Nemecka krátko po havárii lietadla, kde išla v stopách svojich rodičov a vyštudovala tiež biológiu na univerzite v Kielu, a potom sa vrátila späť do Peru, kde sa venovala skúmaniu netopierov v dažďovom pralese. Za nejaký čas sa vrátila opäť do Nemecka a v Mníchove pracuje v štátnej zoologickej zbierke. Juliane svoj životný príbeh spísala v knihe When I Fell From The Sky.
Odvaha a sila!
Celý Julianin príbeh pôsobí, ako by niekto napísal katastrofický scenár so šťastným koncom. Mrazivé na tom je, že tento skutočný príbeh žiadny scenár nemal, ale bola to krutá realita, s ktorou sa vtedy sedemnásťročná Juliane popasovala s neskutočným odhodlaním a silou. Musela mať obrovskú odvahu na to, aby sa pokúsila prežiť uprostred nespútanej džungle, v ktorej široko ďaleko nikto nebol. Len si tú situáciu predstavte, s ťažkými zraneniami putovať desať dní džungľou, bez zásob vody aj jedla, a snažiť sa zachrániť si život. Juliane mala obrovské šťastie, že ju jej otec učil technikám prežitia už od ranného detstva, inak by mal s najväčšou pravdepodobnosťou tento príbeh celkom iný koniec. Príbeh Juliane Koepcke vedie celkom iste na zamyslenie, ktoré poukazuje na to, že základné techniky prežitia by mal poznať každý z nás, pretože nikdy nevieš, čo sa ti prihodí.
- Barbora Štěpánková
- Bára miluje cestovanie a kempovanie. Cestuje starým obytným veteránom, a ak má voliť medzi kempom a prírodou, divočina je pre ňu jasnou voľbou. Vo svojom voľne sa tiež venuje rybárčenie a turistike.
Prejsť do magazínu