Keď páchateľ netuší, že veda pracuje proti nemu: identifikáciou páchateľa všetko začína

Zločin

Kriminalistická vedná disciplína vznikla predovšetkým z potreby riešiť zločiny. V skorších dobách mal zločin, poťažmo zločinec, možno trochu navrch. Keď nebol páchateľ chytený na mieste činu, takzvane za ruku, šanca, že sa druhá strana dopátra správneho výsledku, nebola príliš veľká.

Ako plynul čas, nástroje, ktoré používali páchatelia k svojej činnosti, sa postupne zdokonaľovali, a to bolo príčinou zavedenia prvej vyšetrovacej metódy k objasneniu kriminálnych činov...

Staroveký Egypt

Už v starovekom Egypte sú popísané prvé vyšetrovacie metódy, vrátane výsluchu a nasadenia rôznych špehov, ktorí sústavne upozorňovali na aktuálny stav veci, náladu obyvateľov či prípadne vyzradenie "horúcej" novinky.

Zo starovekého Egypta je tiež doložená prvá evidencia obyvateľov, vrátane opisu osôb, prípadne ich fyzických markantoch. Napríklad krívanie, farba pleti, jazyk, prízvuk, chybné držanie tela, krivý nos a podobne. Opis osôb a evidencia obyvateľstva, vrátane evidencie osôb s kriminálnou skúsenosťou, sa používa dodnes a opis páchateľa je kľúčový pri identifikácii páchateľa.

Bez konkrétneho popisu páchateľa hrozilo, že ten istý sa mohol stať veľmi rýchlo anonymným a netotožným. Možno teda povedať, že opis páchateľa slúži ako vodítko pre nasmerovanie ďalšieho vyšetrovania, alebo priamo k identifikácii páchateľa...

Len pre upresnenie. V bežnej policajnej reči môžeme počuť výraz "extrakcia." Tým sa rozumie výsluch svedkov, páchateľov alebo inak zainteresovaných osôb vo vyšetrovaní. A práve metódu výsluchu poznáme zo starovekého Egypta, ako som sa už zmienil. Môžeme mať teda za potvrdené, že v staroveku kriminalistická metodika bola na pomerne vyspelej úrovni. Ako ďaleko popis osôb ovplyvnil niektorých kriminalistických vedcov, si povieme v nasledujúcich riadkoch. Teraz sa presunieme do stredoveku.

Stredovek a priznanie pred Bohom.

Stredovek z hľadiska kriminalistiky nezaznamenal žiadny výrazný posun v objasňovaní kriminálneho rokovania. Dá sa povedať, že väčšina kriminalistických metód zažitých v stredoveku, boli používané z historického hľadiska ešte v relatívne nedávnej dobe. V niektorých prípadoch môžeme dokonca hovoriť o konci 18. a začiatku 19. storočia.

Niektoré metódy boli skutočne primitívne. Tou najhoršou a bohužiaľ hlavnou metódou bolo vynútené priznanie. Toho sa veľmi často dosahovalo formou mučenia, ktoré je založené na pôsobení neľudskej bolesti. Pod ťažkým fyzickým tlakom sa osoba priznala ku všetkému - mnohokrát aj ku skutkom, ktoré nespáchala.

V stredoveku toto "spontánne" priznanie bolo dostačujúce, teda sa ďalším vyšetrovaním spravidla nikto nezaoberal. Nie je teda ťažké uhádnuť, že dochádzalo veľmi často k justičným omylom, pričom skutočného páchateľa nikto nedopadol!

Obtiažne výskumy

Cieľom tohto článku nie je dopodrobna vymenovať všetky body kriminalistiky, ale o tých hlavných si v nasledujúcich riadkoch niečo povieme.

Vo všeobecnej rovine môžeme konštatovať, že k veľkému pokroku došlo až v 19. storočí. Významný posun spôsobil okrem iného aj rozmach vzdelanosti. Teda, že dostatočné vzdelanie a kvalifikácia prenikla do nižších poschodí ľudskej spoločnosti - gramotnosť a počty sú obyčajným základom.

Vzdelanie už nemuselo byť doménou bohatých alebo urodzených. Avšak na rovnú šancu vzdelanosti naprieč všetkým sociálnym vrstvám si ľudstvo muselo počkať až do 20. storočia...

Presadzovanie nových kriminalistických postupov bolo veľmi ťažké v 19. a samozrejme aj na začiatku 20. storočia. Mechanizmus postupu sa veľmi komplikoval a dochádzalo k početným prieťahom. Najprv bolo nutné metódu objaviť, popísať a zdokumentovať. Overenie tej či onej metódy muselo obstáť predovšetkým v praktickej časti. A k tomu je potrebné "prepožičať" určitý testovací vzor, čo mnohokrát znamenalo veľmi ťažkú úlohu z hľadiska presviedčania.

Po overení metodiky v praktickej časti nastala posledná a snáď najpodstatnejšia úloha. Na základe výskumov v teoretickej a praktickej rovine musela konkrétna metóda obstáť ako dôkaz. Keď súd neuznal inovatívny či úplne nový kriminalistický postup, nemohlo sa k nemu prihliadať ako k hodnověrnému dôkazu pri dokazovaní viny.

Úplne typickým príkladom je postupné zaraďovanie do stáleho dôkazného arzenálu daktyloskopickej stopy (napr. odtlačky prstov). Vo vtedajšom Československu sa musela metóda daktyloskopie preukazovať aj v dvadsiatych rokoch minulého storočia, pretože niektorí sudcovia, predovšetkým z radov starších štruktúr, túto vedeckú metódu odmietali...

Československo po roku 1918

Počiatky modernej kriminalistiky v Československu sú pevne späté s Rakúsko - Uhorskom, ku ktorému Česko, ako kráľovstvo, patrilo až do roku 1918. Mladé Československo ešte nejakú dobu používalo smernice vyvinuté práve R-U. Objektívne povedané, nič lepšie vtedy ani nebolo...

Takmer celé obdobie 19. storočia do osamostatnenia Československa sa obzvlášť vynímala dôsledná evidencia obyvateľov a tiež možnosti tajnej polície, tzv. tajní alebo ľudovo povedané špicli. Katalogizovanie kriminálnych živlov nieslo úspech na poli objasňovaní zločinov, zároveň viedlo k veľkému útlaku obyvateľov. V tlači vládla cenzúra a za púhy "politicky nekorektný" vtip hrozili žaláre.

Jeden príklad môže hovoriť za všetky. Po vypuknutí prvej svetovej vojny, kedy Rakúsko bolo vo vojnovom stave s Ruskom, si vtedy mladý a anarchisticky založený spisovateľ Jaroslav Hašek dovolil drobný vtip. Do hotelovej knihy sa zapísal ako obchodník pochádzajúci z Ruska, načo bol o niekoľko desiatok minút zatknutý ako ruský špión. Až na žandárske stanice bolo nájdené Haškovo meno v starostlivo vedenej kartotéke. Pochopiteľne sa zistilo, že išlo o známu firmu. Hašek sa obhajoval, že skúšal ostražitosť Rakúskej police, čo sa mu, ako vidíme, skutočne podarilo...

Alphonse Bertillon

Identifikovanie páchateľa je z hľadiska kriminalistiky absolútne kľúčové. Zásadný prielom urobil vyššie menovaný Francúz Bertillon, podľa ktorého sa označuje kriminalistická epocha zvaná ako bertillonáž. Otec Bertillona bol významný antropológ a štatistík Louis Adolf Bertillon.

Sprvu sa zdalo, že mladý Bertillon sa príliš nepotatil. V dvadsiatich šiestich rokoch musel prijať namiesto obyčajného pisára na parížskom policajnom oddelení. Bertillon mal okrem iného na starosti prepisovanie popisu zločincov, avšak narážal na jednu závažnú prekážku. Popisy hľadaných osôb boli veľmi často nedbalé, preto sa rozhodol všetko konkretizovať dômyselným systémom.

Ako syn štatistika si ľahko vypočítal, že tej istej kombinácie telesných rozmerov, ako napríklad výška, dĺžka paže, veľkosť nohy a obvod lebky sú svojím spôsobom originálne u každého jedinca, a rovnaká kombinácia u dvoch ľudí je zo štatistického hľadiska prakticky vylúčená.

Tieto rozmery zapisoval starostlivo do kartotéky a svoje prvé úspechy začal sláviť pomerne skoro, v roku 1883.

V tomto roku bol predvedený istý muž, ktorý sa predstavil menom Dupont. Následným meraním základných proporcií tela bola v kartotéke objavená iná osoba, zodpovedajúca jeho popisu, ale vystupujúca pod iným menom. Porovnaním bolo zistené, že Dupont uviedol falošné meno v snahe zakryť svoju predchádzajúcu kriminálnu recidívu. Z toho dôvodu sa preukazoval falošným menom. Tak bola jeho udávaná identita vyvrátená a pod ťarchou dôkazov sa skôr uvedený Dupont plne doznal...

Bertillon vedeckú metódu doplnil samostatným fotografovaním zločincov. Na tento postup určil presné kritériá, ktoré sa používajú dodnes, teda fotografie profilu a tváre. Nakoniec zaviedol jednotný postup pri skúmaní miest trestných činov, vrátane fotografickej dokumentácie.

Bertillonáž slavila úspech aj na medzinárodnom poli. Ako metódu na identifikáciu páchateľov ju od roku 1898 začalo používať vtedajšie Rakúsko - Uhorsko. Sláva Bertillona netrvala večne. Zhruba po tridsiatich rokoch začala epocha daktyloskopie, teda snímania a identifikácie odtlačkov prstov. Je veľmi zvláštne, že kovaný štatistík a antropológ Alphonse Bertillon odtlačky prstov nikdy neuznal...

Odtlačky prstov z českého mikroskopu

Daktyloskopia je náuka o papilárnych líniách vytvorených na vnútornej strane prstov. O odtlačkoch prstov všetci vieme predovšetkým vďaka detektívkam a kriminálnym seriálov. Kombinácia papilárnych línií z jedného predloženého vzoru odtlačku prsta presahuje bezpečne súčasný počet obyvateľov planéty. Ako dôkaz je prakticky nevyvrátiteľný.

Prvé pokusy vykonával český vedec Jan Evangelista Purkyně. Ten si všimol zvláštností a odlišností jednotlivých papilárnych línií už v roku 1823, čiže niekoľko desiatok rokov pred vyššie spomínanou bertillonáží. Bohužiaľ smer jeho vedeckého bádania bol pôvodne úplne iný, takže do súvislosti s identifikáciou páchateľa sa daktyloskopia dostala až oveľa neskôr...

Odlišností odtlačkov prstov si všimlo niekoľko na sebe nezávisle bádajících vedcov. Ani to nestačilo a uznanie daktyloskopickej metódy trvalo veľmi dlho, hoci ešte pred bertillonáží existovalo niekoľko hodnoverných a zdokumentovaných vedeckých podkladov.

V Rakúsku - Uhorsku sa daktyloskopiou ako jeden z prvých začal zaoberať policajný komisár Protiwenský. Jeho výskum začatý v roku 1891 bol predovšetkým súkromného charakteru. Do tej doby bola v Rakúsku - Uhorsku populárna bertillonáž a sprvu sa nezdalo, že by to malo byť inak. Pod ťarchou rôznych konferencií, seminárov a publikovaných článkov v odbornej tlači nastala doba, kedy aj v Rakúsko - Uhorskej monarchii polícia uznala odtlačky prstov ako plnohodnotný dôkaz. Stalo sa tak až v roku 1908, a tým prakticky vymizla slávna bertillonáž.

Identifikácii spoteného a mastného prsta rúk odvtedy nestálo nič v ceste. Geniálne jednoduchý, ale účinný systém...

Záver

Predstavili sme si dve hlavné metódy, bez ktorých by moderná kriminalistika značne pokrivkávala. Identifikáciou páchateľa všetko začína a v mnohých prípadoch aj končí. Nebyť bertillonáže a odtlačkoch prstov, páchatelia by za Rakúsko - Uhorska a mladého Československa mali ešte nejakú dobu náskok. V ďalšom diele si vysvetlíme, čo je to mechanoskópia a prečo sa preslávila predovšetkým v Československu. Možno sa budete čudovať, ale aj poverčivosť hrá v kriminalistike nezastupiteľnú úlohu. Nezabudneme na princípy písmoznalectva a analýzu krvných stôp. Čítajte preto ďalej a tešte sa na ďalší diel!