Africké maškrty
Keď už som rok čakal, než som sa mohol do Afriky vrátiť, mám so sebou aspoň veľa materiálu na natočenie. Za tú kopu scenárov môže vlastne náhoda. Ponúkli mi kamaráti, či by som sa nechcel zapojiť do série online prednášok. Skúsil som to, ale zistil som, že to pre mňa nie je. Pri rozprávaní mám rád, keď sú ľudia so mnou. Ale napadlo ma, že namiesto toho, aby som natočil online prednášku, hodil by sa na rovnakú tému krátky dokument.
Dávno už si myslím, že nemá príliš cenu siahodlho rozprávať o afrických krajinách ako celku. To už urobili iní ľudia lepšie ako ja. A stokrát po sebe. Mne sa páči vyberať maličkosti. Zaujímavé veci, udalosti, miestá, zvieratá alebo rastliny, o ktorých sa dá hovoriť dlho a o ktorých mnohí ľudia vôbec nič netušia. Takéto africké maškrty.
A tak som vymyslel dve série filmov. Jednu pre dospelákov, ktorá ukazuje práve tie maškrty, druhú pre deti. Tá zase predstavuje zaujímavé Čechy, ktorí v Afrike podnikli niečo, čím sa zapísali do dejín. A aby to nebola taká nuda, ešte im ukážem prima veci, ktoré sa im nielen v Afrike môžu hodiť.
Baobab pod dažďovým nebom a s dúhou. Čo viac si na cestu Afrikou priať.
O listoch, húseniciach a čarodejniciach
Stojím na ostrohu nad zákrutom rieky. V ruke držím list mopanu. Pomaly ho dávam do úst a žujem. Nemám taký hlad, to ani náhodou. Len pre kameru ukazujem, ako si možno jednoducho vyrobiť liek na rany. Chuť toho listu nie je vôbec príjemná. Mimovoľne si spomínam na rozhovor s reštaurátormi, ktorí drevo konzervovali náterom, ktorému hovorili mopan. Bolo to možno týždeň pred tým, než som odletel. Podľa tej chuti a vône to bol určite extrakt z rovnakého stromu. V ústach cítim horkosť a terpentín. Ale funguje to. Aj podľa ľudí, ktorí s týmto africkým liekom majú skúsenosť.
Je pol deviatej a ja práve končím s natáčaním záberov pre diel o mopanu. Stromu, ktorý je užitočný po všetkých stránkach. Dáva pevné drevo, do ktorého sa nepúšťa hmyz. Listy liečia a tiež sa na nich pasú húsenice jedného martináča, ktoré sa dajú jesť. Kôra dáva materiál pre výrobu povrazov, korene sú znova liečivé. Tieto stromy vytvárajú rozľahlé porasty, ktoré dávajú tieň, útočisko a potravu množstvu zvierat.
Mierim na sever. K baobabom. Tamojšia krajina vyzerá trochu ako z Cesty do praveku. Baobaby sú druhým stromom mojej série. Neuveriteľní obri, ktorí na svet prišli ako svojhlavé a márnivé stromy, aby sa po storočiach stali múdrymi bytosťami, ku ktorým sa ľudia utekajú pre radu a pomoc. A dokonca do ich dutín vhadzovali na smrť odsúdené čarodejnice.
Požuť list mopanu bola zaujímavá skúsenosť. Bol tuhý a vláknitý. Horkosť som cítil v ústach ešte dlho... dlho.
Večerná práca
V podobnom tempe prebieha vlastne celý deň. Dalo by sa to označiť ako svižný pokoj. Našťastie som sa poučil zo svojich predchádzajúcich chýb a mám pomerne dobre pripravené, čo kde musím natočiť, odfotiť, zariadiť. Preto som tiež vyrazil do parkov, ktoré dobre poznám a viem, ktoré miestá a oblasti sa hodia pre konkrétne témy. Takže práca ide od ruky a nezažívam žiadne zbytočné trable. Pracovný deň začína vlastne večer, keď končím ten súčasný.
Materiálov - záberov aj fotiek - bolo za deň toľko, že potreba je roztriediť, vymazať tie zlé, nepodarené a popísať tie, ktoré sa použijú. Zaberie to dlhý čas, ale je to naprostá nevyhnutnosť, aby som sa doma vo všetkom vyznal a nestrácal desiatky minút ich prezeraním. A tak sotva prejdem v šesť hodín večer bránou kempe, postavím na kávu, dám kameru na nabíjačku, vyberiem všetky plné karty a pripravím scenáre. Väčšinou sa k práci rozložím v kuchynke kempe, kde mám horúcu vodu, zásuvky a kus miesta, kam môžem položiť scenáre a malý notebook. Potom už začína kalamajka so sledovaním nevydarených a trebárs aj osemkrát opakovaných záberov. Preklepy, zabudnuté vety alebo odrezaná hlava. Keď už ma zo všetkého bolia oči - je tma tmúca, pretože sa krátko po šiestej zotmie - skúsim cez dáta zavolať domov. Ide to. Štvrť hodinky sa rozprávam s Janou, potom sa vraciam dokončiť prácu.
Kávu v hrnčeku dávno vystriedalo africké červené. Zábery sú vytriedené a uložené na disku. Zostáva si u mapy urobiť plán, kde by bolo najlepšie točiť zajtra a urobiť poznámky, na čo rozhodne nezabudnúť. Občas sa totiž stane, že miniete posledné miesto, kde sa dá nejaká vec natočiť. Trebárs zídete príliš na juh, kde už nerastú mopany. Lenže vy musíte ešte natočiť dva zábery, ktoré sú vážne dôležité. A máte problém. Takže sa oplatí stále kontrolovať, ako sme na tom.
Má večerná kancelária a všetko dôležité v nej.
V trenírkach do noci
Vo 22.00 už idem väčšinou naozaj spať. Výnimky sú len dve. Raz, keď v malom bungalove točím pri plameni sviečky zábery pre tajomnú časť filmu o baobabu. A druhá sa týka tiež tohto báječného stromu. Už v spacáku si uvedomujem, že priamo v kempe som jeden baobab zazrel. Popoludní sa ma mladý pár pýtal, či je tu bazén. To dievča malo za chrbtom hladký kmeň...to bol určite Baobab. Nočné zábery na jeho listy by sa hodili. A tak sa štrachám zo stanu, beriem kameru, novú baterku, svetlo a vyrážam.
Stojí tam. Pretože je neskoro, celý kemp už väčšinou spí a je pokoj. To je dobre, pretože inak všadeprítomný ruch v záberoch hrozne ruší a je potreba použiť ich bez zvuku. Teraz ale krásne spieva hmyz a znie noc. Snažím sa svietiť len tak, aby boli listy ostré, ale aby svetlo nevyzeralo neprirodzene. Mám z toho radosť. Poskakujem okolo baobabu, točím listy z rôznych uhlov. Keď sa vraciam k stanu, je skoro polnoc. Celú tú dobu som točil len v trenkách... ešte že ma nestretol nejaký tvrdohlavý Afričan. Zaspávam spokojný. Za päť hodín vstávam.
Nočný výlet za baobabom bol báječný...
Je libo varenú húsenicu?
Vstávanie nebolo vôbec tak hrozné, ako som sa bál. Vlastne stále rovnako príjemné. Deň prebehol bez neuváženosti. Skrátka ďalší príjemný deň v Afrike. Jednou vecou sa ale predsa len líši. Do kempu prichádzam skôr ako obvykle. Čaká ma varenie, na ktoré sa vážne veľa teším. Budem variť mopane worms s paradajkovou omáčkou! Tieto húsenice sa pasú na listoch stromu mopan a sú dosť obľúbeným jedlom. Musia sa najprv usušiť, potom sa jedia buď sušené, alebo sa varia ako mäsová zložka do jedál.
Som zvedavý, ako mi budú chutiť. Sušené ich jem normálne, ale varené som ešte neskúšal. A tak začínam. Pekne povariť vo vode s olejom a potom osmažiť na oleji... pridať paradajky a korenie. Keď je hotovo, vyzerá to celkom pekne. Len tie červy, teda vlastne húsenice, niekomu môžu pripadať trochu fuj. Keď je ale ochutnávam, nekoná sa žiadna nechutnost. Ani skvelé, ani hrozné. Takže sa dá povedať, že ich vlastne odporúčam. Až ich budem variť nabudúce, urobím pár úprav podľa svojho. To bude ešte len bašta!
Pripraviť si húsenice nie je nič zložité. Prvé sústo chce trochu odvahy, ale je to len v hlave. Chutia celkom dobre.
Čo som so sebou viezol z Top-Armyshop.sk
Keď už sme pri tom jedle. Viezol som so sebou aj dehydrované jedlo. Také tie vrecúška, čo zalejete horúcou vodou a máte plnohodnotné jedlo. Boli tri. Rizoto, chilli con carne a brkaši s cibuľkou. Rizoto a kaša od jedného výrobcu, chilli con carne od iného. Všeobecne platí to, čo u všetkých podobných dehydrovaných jedál. Veľa korenia, veľa soli. Musím sa priznať, že tie modré vrecúška boli korenené tak veľmi, že to bolo skôr na škodu a ani rizoto, ani tá kaša mi moc nešla. Chilli bolo celkom fajn.
Toto jedlo má veľkú výhodu v tom, že je ľahučké, takže vás moc nezaťaží, keď ho nesiete. Na druhú stranu potrebujete pre neho vodu, takže ju rovnako musíte niesť. Alebo si byť istí, že nájdete takú, ktorá pôjde použiť.
Takže moje subjektívne zhrnutie - ľahké, lepšie ako drôtom do oka, musíte myslieť na vodu. Musím uznať, že porcia je pre jedného naozaj veľká, najesť sa z toho do sýta nie je problém. Ale za lahôdku ani potešenie po celodennej chôdzi by som to nepovažoval. Ale na druhú stranu - tak to ani nie je myslené.
Ako núdzovka je to v pohode. Ako lahôdka nie. Biele vrecúško s chilli con carne chutí lepšie ako modré vrecúška.
- Martin Šíl
- Miluje táborenie a cestovanie Afrikou, kam jazdia už skoro dvadsať rokov. Zvláštne láskou je pre neho Kalahari, ktorá mu učarovala už pri prvej ceste. V roku 2011 preložil knihu křováckých legiend Príbehy južnej Afriky. V rokoch 2014 a 2016 podnikol dve expedície k africkému vodopádu Tugela Falls, vďaka ktorý sa vodopád posunul na prvé miesto svetových tabuliek ako najvyšší vodopád na svete. V súčasnosti pracuje na dokumente o zabudnutom českom cestovateľovi a filmári Johnovi Ladislavovi brómu, ktorý cestoval Afrikou na sklonku koloniálnej éry.
Prejsť do magazínu