Vyrážate kempovať? Mrknite na ponuku výbavy a články v magazíne
Sortiment

Za Afrikou pod obratník - časť druhá

2. 8. 2021 | Zábava, voľné chvíle | Martin Šíl | Doba čítanie: 11 minút
Nájdené v magazíne (0)
Nájdené v slovníku pojmov (0)
Bohužiaľ, na zadané hľadanie sme nič nenašli.

Letím

Prechádzam koridorom ku gatom a tropická prilba odvádza svoju prácu. Ľudia sa otáčajú. Lenže ja ju nemám na hlave kvôli tomu, aby som budil pozornosť. Je to hlavná rekvizita pre seriál, ktorý budem v Afrike točiť a písať. A pretože do kufra ani batohu sa nezmestí, veziem ju na hlave. Navyše je to najšetrnejší spôsob prepravy. Cesta prebehla bez najmenších komplikácií. Keby neboli lietadlá tak podivne prázdne, bol by to úplne bežný let. Meranie teploty po prílete do Johannesburgu totiž prebieha už od roku 2014, kedy v západnej Afrike vyčíňala ebola. Jeden z dôkazov, že dočasné opatrenia väčšinou trvajú navždy. Samozrejme sa vtedy nenosili rúšky. Ale nenechajte sa mýliť. Dôkladnosť, s akou ich nosia ľudia v Afrike alebo na letiskách, je úplne rovnaká, ako tá, s ktorou ich nosíme my v Čechách.

 Najdôležitejšie veci pre let lietadlom? Test a respirátor.

Covid v zakázanej krajine

Po troch stovkách kilometrov prichádzam k bráne prvého parku. Horím zvedavosťou. Podľa všetkých platných pravidiel by som mal predložiť formulár s informáciami, či som prišiel do styku s nakazeným alebo či mám všelijaké príznaky Covid-19. Dezinfikovať si ruky a mať na všetkých verejných priestranstvách rúšku. Pokojne handrovú alebo šál, ale zakryté ústa a nos. Realita? V podstate pol napol. Pred bránou je stan, kde si musím dezinfikovať ruky a nechať si zmerať teplotu (35,2 °C). Samozrejme v šatke. Potom môžem na recepcii, kde si znovu musím na ruky streknúť dezinfekciu.

Toto neustále patlanie sa dezinfekciou ma ubíja. Hlavne vo veľkých centrách, kde si kupujem kartu do mobilu a zásoby jedla, je to otravné. Vyjdete z jedného obchodu, kde vás dezinfikujú a cez uličku idete do ďalšieho, kde vás zase nútia k tomu, aby ste sa dezinfikovali. Najskôr sa snažím vysvetliť, že je to asi zbytočné, veľmi skoro pochopím, že zbytočné je vysvetľovať. Majú svoju povinnosť a tú svedomito plnia. Zaujímavé je, že pri tom svedomitom striekaní dezinfekcie majú svoje rúšky pod nosom a niekedy aj pod bradou. Inu - boj je boj.

Za divočinou

Potom, čo na recepcii predložím formulár a dostanem permit, už idem do kempu. A tam je iný svet. Normálny. Nikto neschováva tvár pod handrou, všetci sa správajú úplne normálne a hlavne - nikto sa netvári, že by sa dialo niečo dramatického. Skrátka sme v parku a tešíme sa na divočinu. Možno je to tým, že ide o malý park, hovorím si a staviam stan. Teším sa, čo prinesú dva dni v parku uprostred hôr plných vody.

Do súmraku mi ostávajú ešte asi dve hodiny, tak vyrážam napájačku, kde stojí malý hide. Možno tam uvidím niečo pekného. Vody v ňom nie je moc, ale je tu pokoj. Malí vtáky pokrikujú vo vetvách a to je krásne upokojujúce. Po chvíľke čakania prichádza moc pekný samec kudu a zdobí si rohy bahnom. Supia u toho, bahno mľaská a on má pocit, že je majiteľom sveta. Parádna podívaná. Balím kameru a pri návrate k autu stretávam ďalšieho krásavca. Húsenicu, ktorá si to štráduje priamo po chodníku. Točím si ju. Je naozaj pekná, dlhé chlpy z nej trčia do všetkých strán. Skutočnú lahôdku si pre mňa ale park prichystal na ďalšie ráno.

 Malá veľká krásavica.

Spať, pokojne spať...

Chlad svitania ma prebudil ešte skôr než hodinky. Vyklepávam topánky a chystám sa do parku. Ranná káva pomáha aj napriek tomu, že to vlastne nie je káva. Ale je to horúce a horké... Ako málo stačí ku šťastiu. Pár stoviek metrov od kempu stretávam rozospatých šakalov. Celú noc hulákali, teraz sú unavení. Jeden sa ani nedvíha z piesku, druhý radšej obozretne odbehne. Sotva poodjedu, vrací sa a líha si ku kolegovi. Možno je to kolegyňa alebo milá, kto vie. Boli doby, kedy stretnúť tieto malé šelmy bolo dosť vzácne. Našťastie sa ale znovu objavujú často. A ich nočné spievanie je vždy pekná večierka.

Maškrta prichádza asi po dvoch hodinách od východu slnka. Schádzame prašnou cestou z mierneho kopca a už z diaľky vidím stojace autá. Mám za to, že pri ceste leží lev, to je vždy veľká tlačenica. Ale kdeže. Niečo peknejšieho. Na ceste spí dva nosorožce. Presnejšie povedané - jeden chrní s plochou tlamou opretou o zem a druhý nad ním nehybne stojí. Po niekoľkých minútach sa ale aj on ukladá k spánku. A my, dvojnožci usadení za volantmi, musíme čakať. Tu majú domovské právo zvieratá a plašiť ich zo spánku len preto, že chceme prejsť, to sa nerobí. A tak čakáme, až sa vyspí. Trvá to hodinu a pol. A je to rýchla akcia. Sprava na cestu vyskočí poplašená impala, roztočí sa na mieste a hneď zmizne. Lenže vyľaká zdanlivo tvrdo spiacich nosorožcov. Sú na nohách tak rýchlo, že to prekvapí. Chvíľu cítia. Nehybne a starostlivo. Potom urobia krok, dva, tri. Znovu stojí, cítia a počúvajú. O autách vedia veľmi dobre, ale tušia asi inú čertovinu. Nič sa ale nedeje a oni nakoniec po asi piatich minútach miznú v buši. Krásna skúsenosť. Autá sa pomaly rozbiehajú a ľudia v nich si mávajú, kývajú a rozumejú si. Nikto sa nerozčuľuje, že musel zbytočne čakať. Pretože to nebolo zbytočne.

 Nosorožec spí. Nerušiť!

Mäso, koriander a vzduch

Je poludnie. Vchádzam na picnic site. Miesto, kde môžete vystúpiť z auta a dať si desiatu. Ja ale nejdem desiatovať. Idem pripraviť biltong. Ako som písal, moja cesta nie je dovolená. Som tu za prácou. A pre jeden z dielov seriálu pre deti, ktorý rozpráva o zaujímavých rodákoch, čo v Afrike vykonali neobyčajné veci, chcem natočiť, ako sa pripravuje tradičné africké sušené mäso. Biltong.

Na piknikový stôl si rozkladám potrebné veci. Hovädzie mäso, korenie ocot, nôž... Staviam kameru na statív, na druhý umiestňujem mobil pre detaily. A vyzliekam sa. Nie, na prípravu biltongu nie je potrebné byť rituálne nahý, len sa musím prezliecť do svojej "uniformy". Biela košeľa s vestou, dlhé svetlé nohavice a tropická prilba. Ešte raz kontrolujem, či je všetko pripravené, a začínam.

"Ahoj dobrodruhovia," zdravím imaginárne publikum ukryté za objektívom kamery. A krájam mäso, namáčam ho do octu, obaľujem v korení... Na konci tej operácie visí kus mäsa na háku pod snehobielou moskytiérou. Musí sa sušiť v tieni asi šesť sedem dní. To znamená, že ho musím voziť z miesta na miesto. Bude to nejzcestovalejší biltong.

 Pod moskytiérou skryté mäso umyté octom a korenené koriandrom. Než sa z neho stal pravý africký biltong, ušiel so mnou asi 1300 kilometrov.

Nočný kemp

Večer si grilujem. Samozrejme to taky točím, pretože to je ilustrácia juhoafrického národného zvyku zase pre inú minisériu. Má to ale háčik. Chcem ukázať, čo všetko Juhoafričania na gril dávajú, lenže to by som ugriloval jedlo pre dva autobusy. Som však sám.... A tak polovica jedla ostáva na raňajky. A z nich zase k večeru...

Doporučené produkty

Nočný kemp v tomto parku je pokojné miesto, kam rada chodí zver. Preto inštalujte fotopascu. Možno sa na nej chytí niečo pekného. A ide sa spať. Ráno vyrážam 600 kilometrov na sever. Do krajiny baobabov k rieke Limpopo. Pred zaspaním mi znovu pekne spievajú šakaly. A z oveľa väčšej diaľky počujem hlas leva. Takto to mám rád.

Čo som so sebou viezol z Top-Armyshop.sk

Najčastejšie som mal v ruke hrnček Helikon-Tex. Nerezový termohrnček so sklápacími uškami a viečkom. Hovoríte si možno, že termohrnček do Afriky nedáva zmysel, ale opak je pravdou. Z oboch strán je to výhodné. Keď je horúco, vydrží v ňom chladný nápoj dlhšie studený. A keď je chladno, káva alebo čaj pomalšie chladnú. Pri tejto ceste som si užil ráno horúce kafe, k čomu sa báječne hodilo spomínané viečko. Postavil som ho do otvoru vedľa radiacej páky a nemal som strach, že sa z neho káva vyleje. A večer pri práci na záberoch a fotkách z neho dobre chutilo africké červené. Takže za mňa - päť bodov z piatich.

 Hrnček má uško, ktoré sa dá sklopiť, čo je praktické na prepravu a pri balení. Viečko oceníte hlavne v aute.

Doporučené produkty
Autor článku
Martin Šíl
Miluje táborenie a cestovanie Afrikou, kam jazdia už skoro dvadsať rokov. Zvláštne láskou je pre neho Kalahari, ktorá mu učarovala už pri prvej ceste. V roku 2011 preložil knihu křováckých legiend Príbehy južnej Afriky. V rokoch 2014 a 2016 podnikol dve expedície k africkému vodopádu Tugela Falls, vďaka ktorý sa vodopád posunul na prvé miesto svetových tabuliek ako najvyšší vodopád na svete. V súčasnosti pracuje na dokumente o zabudnutom českom cestovateľovi a filmári Johnovi Ladislavovi brómu, ktorý cestoval Afrikou na sklonku koloniálnej éry.
Prejsť do magazínu
Obsah článku

Páči sa Vám článok?